Je podľa vás ODS extrémne pravicová strana? Majú Petr Fiala a Tomio Okamura spoločného viac než len moravský pôvod? Podľa vyhlásení z prostredia európskej frakcie Progresívnej aliancie socialistov a demokratov (S&D) tu niet o čom debatovať. V záverečnej etape kampane pred voľbami do Európskeho parlamentu S&D dáva čoraz viac najavo, že ak by sa Ursula von der Leyen chcela dohodnúť na povolebnej spolupráci s Európskymi konzervatívcami a reformistami (ECR), tak sa môže rozlúčiť s podporou od S&D.

O čo vlastne ide? Celá situácia vznikla počas debaty spitzenkandidátov na konci apríla, kedy sa von der Leyen nechala  počuť, že si vie predstaviť povolebnú spoluprácu s ECR. Konkrétne sa vyjadrila, že určite by vylúčila z povolebných rokovaní krajne pravicovú frakciu Identita a demokracia (ID), no s ECR si vie predstaviť spoluprácu, pričom „veľmi závisí od toho, aké je zloženie parlamentu a kto je v akej skupine“. Von der Leyen tak naznačila možnú spoluprácu s ECR, čo je v pomeroch európskej politiky vcelku nezvyčajné. Už roky existuje nepísaná dohoda medzi najväčšími frakciami v Európskom parlamente, teda medzi ľudovcami (EPP), S&D a liberálmi z Renew Europe (poprípade ešte so zelenými) o udržiavaní spolupráce a „politiky stredu“.

Je teda pochopiteľné, že S&D cíti určitú nervozitu z takýchto vyhlásení. Čo však pochopiteľné nie je, je priam hysterická reakcia celej frakcie na túto možnosť. Ešte počas debaty kontroval Nicolas Schmidt, spitzenkandidát S&D, von der Leyenovú slovami, že „buď môžete jednať s extrémnou pravicou, pretože ju potrebujete, alebo jasne poviete, že žiadna dohoda nie je možná“. Ak by si niekto myslel, že sa Schmidt azda preriekol, tak svoj postoj ujasnil aj po debate, keď sa o ECR vyjadril ako o „nedemokratickej“, alebo keď v Berlíne vyhlásil: „Som tu v Berlíne, podporovaný socialistickými a sociálnodemokratickými lídrami z celej Európy, aby som ešte raz povedal: Žiadna spolupráca s krajnou pravicou.“ V Berlíne sa k vyhláseniu okrem iného pridal aj nemecký kancelár Olaf Scholz, čím sa Schmidtove výroky stali oficiálne politikou celej sociálnej demokracie voči ECR.

Najlepšie vystihol mentalitu ľavičiarov spitzenkandidát za Zelených Bas Eickhout: „Počul som, že nevylučuje [spoluprácu s ECR]… My Zelení ich vylučujeme a myslím si, že tieto voľby budú o tomto rozhodnutí.“ S&D tak premenila vec politickej spolupráce na otázku života a smrti európskeho projektu. Koho sa to vlastne toľko boja? Kto sú títo prírodu nenávidiaci autokrati menom ECR?

Rôznorodí v názoroch, konzistentní v postojoch

Ursulu von der Leyen podľa všetkého tieto výroky veľmi nevyrušili, pretože už necelý mesiac nato sa stretla s talianskou premiérkou Giorgiou Meloni. Jej strana Bratia Talianska (FdI) je momentálne najsilnejšou stranou v ECR, a teda kľúčovým hráčom v jednaniach o prípadnej politickej podpore pre ďalšiu komisiu von der Leyenovej. Práve FdI patrí z pohľadu ľavičiarov medzi najviac kontroverzné strany vo frakcii. S Meloni a viacerými členmi FdI je spojená kontroverzná minulosť, keď boli členmi hnutí, ktoré sa hlásili k odkazu fašistického diktátora Benita Mussoliniho. Meloni dokonca zachytili v 90. rokoch kamery, ako sa o Mussolinim vyjadruje, že je „najlepším politikom za posledných päťdesiat rokov“.

Obavy z ovládnutia Talianska krajnou pravicou, dokonca fašizmom, boli prítomné po celej Európe pred talianskymi parlamentnými voľbami v septembri 2022. Aký je dnes výsledok? Katastrofa sa nekoná, Meloni funguje ako tradičná konzervatívna politička (stihla už byť prirovnaná ku Margaret Thatcher), ktorá hodnotovo stojí pevne na zemi. Zastáva jasný proukrajinský postoj, v Európe sa profiluje ako spoľahlivá partnerka a doma si užíva vysokej podpory medzi obyvateľstvom, najvyššej spomedzi európskych politikov (taký Scholz jej môže iba ticho závidieť). Jej konzervatívne hodnoty sú pritom v súlade s Pražskou deklaráciou, stavebným kameňom celej ECR. Neviem ako vy, ale ja na „naliehavej potrebe reformovať EÚ na základe eurorealizmu, otvorenosti, zodpovednosti a demokracie spôsobom, ktorý rešpektuje suverenitu našich národov a sústreďuje sa na hospodársku obnovu, rast a konkurencieschopnosť“ nevidím naozaj nič extrémistické.

Ďalšieho člena ECR, Občansko demokratickou stranu, azda nie je potrebné bližšie predstavovať. Práve jej poslanci patrili k toľko potrebnej brzde, ktorá spomaľovala priam šibeničné opatrenia Green dealu a novely Euro 7. V mene vyššie spomenutej deklarácie bije ODS na poplach politikám Zelených a S&D, ktorí s dobrými úmyslami vyšliapavajú cestu do pekla celej EÚ. Podobne ako Meloni, tak aj Fialova vláda zastáva jasne proukrajinský postoj, dokonca robí priam diplomatické zázraky, ako napríklad s vládnou iniciatívou na nákup munície. Na pomery veľkosti Českej Republiky prispela ODS, člen „extrémistickej frakcie“, nadmieru veľa k súdržnosti a sile Európskej únie. To je to, čo vadí ľavičiarom?

Ďalším jasným extrémistom v radách ECR je slovenská Sloboda a Solidarita (SAS). Jej krajne pravicové politiky zahrňujú okrem iného podporu práva na potrat, legalizovanie marihuany, opatrenia na podporu voľného trhu a liberalizáciu prakticky v každom smere. SAS má dlhodobo najpodrobnejší program skrze spektrum politických otázok, medzi ne patrí aj politika Európskej únie. Rovnako ako ODS alebo FdI sa majú na pozore pred Greenwashingom (uplatňovanie nezmyselných opatrení za účelom prispieť k „záchrane planéty“), nariadeniami zvyšujúcimi už tak zbytočnú byrokraciu (kvóty všetkého druhu) alebo sa zameriavajú na racionálny prístup k migračnej politike (riešiť problém za hranicami EÚ naozaj nie je nič extrémistické). Nikto nechce viac silnejšiu a jednotnejšiu Európu v zahraniční ako ECR, no nebude za to platiť cenu v podobe zrušenia práva veta v desiatkach ďalších oblastí.

S&D aj Zelení majú plné právo kritizovať a nesúhlasiť s ECR a jej politikami. No politika na európskej úrovni by mala predstavovať to najlepšie, čo členské štáty môžu vyprodukovať. Krajná pravica šíri nenávisť voči EÚ a jej hodnotám, no práve ECR patrila k prvým, ktorí volali po silnej spoločnej odpovedi voči Rusku a vyzývali na obranu Ukrajiny (Pamätáme si na pána Scholza z prvých mesiacov po invázii?). Polarizácia spoločnosti sa šíri ako vírus všetkými krajinami západu, pričom práve nezodpovedné a nezmyselné vyjadrenia, aké produkuje európska ľavica, k nej iba prispievajú.

---