Nad Európou sa vznáša prízrak rozdelenej spoločnosti. Samozrejme, ten prízrak nie je taký strašidelný ako prízrak komunizmu, no predstavuje zásadnú ingredienciu pre rôznorodé desivé veci. Na Slovensku viedol k teroristickému útoku na LGBTI komunitu, v Nemecku a Francúzsku sa (opäť) objavujú Dávidove hviezdy na židovských obydliach, no a Balkán sa ocitá v najnapätejšej situácii za posledných 20 rokov. Spoločnosť je natoľko polarizovaná, že dokonca aj voľby v tak malej krajine, ako je Slovensko, sa dostávajú medzi hlavné správy popredných svetových médií. V takej spoločnosti stačí aj malá iskra, aby rozpútala ohnivé peklo. O to väčšie bude, ak táto iskra nebude ničím iným než pokusom jedného človeka (a jeho strany) zotrvať pri moci. Niečo také sa momentálne odohráva v Španielsku. S tým rozdielom, že táto iskra nie je ničím menším, než je udelenie rozsiahlej amnestie katalánskym separatistom.

V júli tohto roka sa konali v Španielsku voľby do dolnej komory parlamentu (cámara de diputados). Obhajca premiérskeho kresla, Pedro Sanchéz, mal svoju pozíciu značne ohrozenú. Sanchezova Socialistická a robotnícka strana Španielska (PSOE) nakoniec nedokázala získať so svojím koaličným partnerom Sumar väčšinu, dokonca skončila druhá za Ľudovou stranou (PP). Začal sa tak niekoľkomesačný súboj oboch velikánov španielskej politiky o získanie moci. Ľudová strana, napriek svojmu víťazstvu vo voľbách, nedokázala zostaviť väčšinu. Problémom pre ostatné strany, ktoré získali mandát v júlových voľbách, bol najmä jej potenciálny koaličný partner, krajne pravicová strana Vox. PP s Voxom, ani PSOE so Sumarom tak nakoniec nedokázali zložiť vládu bez pomoci, a tak museli hľadať hlasy u ostatných politických strán. Navrch mala PSOE so Sumarom, nakoľko im do väčšiny zostávalo iba 7 hlasov, no stála pred nimi vážna dilema. Strany, o ktorých hlasy by sa mala opierať staronová koalícia, by boli od katalánskych strán Junts a ERC. Mnohí jej členovia, vrátane vtedajšieho katalánskeho premiéra Carlesa Pudgeimonta, boli zodpovední za organizovanie nezáväzného (a podľa španielskej ústavy nezákonného) referenda o vyhlásení nezávislosti Katalánska z októbra 2017. Mnohí organizátori už stihli skončiť vo väzení za rebéliu proti štátu, no mnohí naďalej unikajú španielskym súdom, ako napríklad aj samotný Pudgeimont.

Ponuka od katalánskych strán tak znela jednoducho: Vy udelíte rozsiahlu amnestiu pre každého, kto sa nejakým spôsobom podieľal na referende z roku 2017, my vás za to podporíme. Táto ponuka, spočiatku neakceptovateľná pre obidve strany, sa nakoniec uležala v Sanchézovej hlave a minulý týždeň ju pretavil do skutočnosti. Čo ho k tomu viedlo? Má tento krok podporu u jeho voličov (občanov)? A je v ohrození samotná španielska suverenita?

Španielska únia

Pri Španielskom kráľovstve (a teda konkrétne pri vyššie spomínaných otázkach) je podstatné si uvedomovať jednu vec. Španielsko sa skladá zo 17 autonómnych oblastí (plus dve autonómne mestá na území Afriky, Ceuta a Melilla). Tieto oblasti tvoria celé územie Španielska. Potadiaľto nejde o nič nezvyčajné, ide o bežný model federálneho usporiadania krajiny, aký môžeme vidieť napríklad v Nemecku, Rakúsku, USA a mnohých iných. Zvláštnosťou Španielska je však to, že mnohé z týchto autonómnych oblastí majú podstatne odlišnú mieru autonómie než tie ostatné. Aby toho nebolo málo, tieto „špeciálne“ autonómne oblasti majú zväčša vlastnú, špecifickú identitu.

Medzi tieto oblasti patrí aj Katalánsko. Možno nie každému sa hneď v mysli vybaví, čo to Katalánsko je, no pri názve mesta Barcelona sa už otočí každý. Či už sú to fanúšikovia futbalu, umenia, histórie, Gaudího architektúry alebo proste milovníci mediteránskeho spôsobu života, Barcelona ponúka niečo každému. Určite nepreháňam, ak poviem, že ide o mesto svetového významu. Nakoniec, aj skutočný autor nadpisu tohto článku, George Orwell, strávil v Barcelone svoje „revolučné obdobie“, keď sa ako dobrovoľník zapojil na republikánskej strane (konkrétne pri komunistoch) do španielskej občianskej vojny.

Tento krvavý konflikt, ktorý okrem iného slúžil ako lakmusový papierik pre Hitlera a fašistické sily v Európe, sa dá zjednodušene označiť ako začiatok „katalánskej otázky“. Samozrejme, história Katalánska siaha do ešte väčšej (a slávnejšej) minulosti, no pre potreby pochopenia súčasného vývoja je nutné si uvedomiť, akú úlohu zohrávala Barcelona počas občianskej vojny. Jej ulice sa stali hlavným útočiskom pre republikánske sily a tých najzarytejších odporcov fašistických povstalcov, ktorých viedol generál Francisco Franco. Barcelona, spolu s celým Katalánskom, zotrvávali ako posledné bašty republikánskych síl pred konečným Francovým víťazstvom, na čo on nikdy nezabudol.

Jeho víťazstvo neprinieslo nič menšie než nastolenie diktatúry, ktorá trvala dlhých 36 rokov, až do jeho smrti v roku 1975. Počas tohto obdobia bola španielska politika pevne v jeho rukách a v rukách jeho falangistickej strany, pričom celá krajina bola centralisticky riadená z Madridu. Národy ako Baskovia a Katalánci boli pošpanielčovaní, ich špecifická kultúra a jazyk boli potláčané a ich regionálne bohatstvo bolo prerozdeľované medzi ostatné španielske regióny. Bolo to práve toto obdobie útlaku, ktoré stálo za vznikom neslávne známej teroristickej organizácie ETA (Baskicko a jeho sloboda) a boli to práve členovia národnostných menšín Baskov a Kataláncov, ktorí sa stávali najčastejšími obeťami Francových represálií. Po páde diktatúry a nastolení demokracie v roku 1978 sa tieto národy odhodlávali k čoraz väčšej emancipácii, čo nakoniec viedlo k ustanoveniu autonómie pre ich oblasti.

Zatiaľ čo baskické volanie po nezávislosti išlo pomaly dostratena, to Katalánske silnelo. Únava z teroristických útokov a ústretovosť Madridu voči Baskom (napríklad autonómia pri vyberaní daní, pričom Bilbao z nich posiela Madridu iba skromný podiel) bola dostatočná na to, aby sa uspokojili so svojou pozíciou v Španielskom kráľovstve. V Katalánsku však odpor rástol. Napriek rozsiahlej autonómii, ktorú požíva, ako sú napríklad vlastné policajné zložky alebo postavenie katalánčiny ako úradného jazyka, Barcelona neoplýva rovnakou fiškálnou autonómiou ako Bilbao. Je to celkom jednoduché, Katalánsko je bezpochyby najbohatším regiónom v celom Španielsku (po Madride). Jeho fiškálna autonómia na úrovni tej baskickej by znamenala obrovskú stratu príjmov pre štátny rozpočet, nehovoriac o absolútnej zmene vo fungovaní španielskeho štátu. Pri pohľade na geografiu Španielska si totižto ihneď všimnete jednu vec. Až na obrovský ostrov v centre krajiny (Madrid), je obyvateľstvo koncentrované výlučne na pobreží. Vnútrozemské oblasti sú prakticky polopúšťami, ktoré by sami osebe nedokázali dlhodobo prežiť. Nezávislosť Katalánska (alebo aspoň jeho fiškálna autonómia) by tak znamenala okamžitú krízu pre zvyšok krajiny, kde v južných (a vnútrozemských) oblastiach, ako je Extramadura alebo Andalúzia, aj dnes dosahuje nezamestnanosť závratných  20%.

Samozrejme, v katalánskej otázke nejde iba o peniaze. Okrem dlhej histórie katalánskej štátnosti sú to hlavne stále nezahojené jazvy po Francovej diktatúre. V roku 1977 bola vyhlásená rozsiahla amnestia na zločiny spáchané počas Francovej diktatúry. Tento krok mal byť akýmsi „uzmierovacím aktom“ pre novú demokratickú spoločnosť, no stal sa presný opak. Do dnešných dní tak zostáva množstvo vrážd, únosov a ostatných zločinov z tejto doby nevyriešených, pričom ešte donedávna sa Francovi stúpenci pravidelne stretávali pri jeho mohyle neďaleko Madridu. Katalánska frustrácia sa jednoducho nemala prečo zmenšovať. Všetko nakoniec kulminovalo v októbri 2017, kedy vtedajšia katalánska vláda, na čele s už spomínaným Carlesom Puidgemontom, vyhlásila nezávislosť na základe výsledkov referenda, ktoré bolo už pred hlasovaním označené španielskym ústavným súdom za neplatné. Nasledovalo obmedzenie autonómie zo strany Madridu, suspendovanie katalánskych policajných zložiek a zatýkanie a útek niektorých lídrov, vrátane Pudgeimonta, do exilu.

Strach z návratu starých čias

Udalosti z roku 2017 viedli k turbulenciám na politickej scéne, ktoré sa upokojili až s príchodom roka 2019. Pedro Sanchez vtedy pohodlne poskladal väčšinu s ďalšou ľavicovou stranou Podemos (dnes Sumar), a Španielsko sa začalo meniť. Či už v dobrom alebo v zlom, to nechám na uvážení vás, čitateľov. Faktom však je, že jeho progresívne politiky, ako napríklad legalizácia eutanázie, nová, veľmi striktná definícia znásilnenia (v Španielsku známa ako solo sí es sí, teda iba áno je áno) a čo najrazantnejšie zotieranie rozdielov medzi ženami a mužmi v spoločnosti v každej sfére viedlo k rastúcej nespokojnosti pravice (nepomohlo ani to, že Sanchéz (ako ateista) svoju premiérsku prísahu skladal bez pomoci kríža alebo biblie, čo bývalo zaužívaným zvykom). Napriek jeho rastúcej popularite v Európe a vo svete krivka popularity na domácej scéne sledovala presne opačný trend. Španielsko bolo jednou z najviac zasiahnutých krajín pandémiou Covidu, a tiež malo jedny z najprísnejších a najdlhšie trvajúcich protipandemických opatrení. Nasledujúce udalosti, tak známe aj zo zvyšku Európy, neminuli, samozrejme, ani Španielsko. Tie viedli k nárastu pravice a Ľudová strana posilnila z 21 % podpory vo voľbách 2019 až na 33 % vo voľbách z tohto júla.

Spolu s týmto nárastom však narástla aj hrozba, že by sa do budúcej vlády dostala krajne pravicová Vox. Tá v krajine s takmer 40-ročnou fašistickou minulosťou vyťahuje kostlivcov zo skrine, a predovšetkým pre mladých Španielov (a ešte viac pre mladé španielky), emancipovaných a slobodných, predstavuje priam existenčnú hrozbu. Vox, samozrejme, sľubuje všetky progresívne politiky Sanchézovej vlády zrušiť a sami vyzdvihujú ideál konzervatívneho, katolíckeho spoločenského modelu, ktorý fungoval za Franca. Španielska mládež a generácia narodená v demokracii sa, samozrejme, obáva falangistických pohrobkov, a preto sa mobilizovali v podpore Sanchéza, ktorého strana dosiahla dokonca nárast o takmer 4 % medzi rokmi 2019 – 2023.

Výsledky nakoniec dopadli ako dopadli. Posilnili oba tábory, no spolu s nimi posilnilo aj rozdelenie spoločnosti. Medzi týmito znesvárenými stranami neexistovala šanca na zmierenie, a tak zostali dve možnosti. Buď prídu nové predčasné voľby, alebo sa niekto spojí s katalánskymi separatistami. Sánchez sa nakoniec chopil tej druhej možnosti, pričom mu muselo byť jasné, akú nevôľu tým vyvolá v spoločnosti. Podľa septembrového prieskumu až 70 % voličov odmietalo možnosť amnestie pre katalánskych separatistov, vrátane 59 % voličov PSOE. Sánchezov krok by tak nedával príliš veľký zmysel (hlavne keď bol sám proti nemu pred voľbami), keby jeho vysvetlením nebol strach z opačného tábora. PSOE sa po hlasovaní o dôvere vyjadrila, že: „Demokracia vždy zvíťazí nad hlukom a temnotou.“ Pán Sanchéz asi nepočítal s hlukom ulice, ktorá sa oprávnene postavila proti tomuto kroku. Amnestia pre ľudí obvinených z rebélie proti štátu jednoducho nie je maličkosť. Myslieť si, že tento krok azda upokojí katalánske žiadosti o nezávislosť, je čistá hlúposť, a Sanchézova vláda bude stáť na vratkých nohách ďalších katalánskych požiadaviek, ktoré budú iba silnieť. Čo sa týka temnoty, tak v tej sa Španielsko stále nachádza kvôli nezahojeným ranám z minulosti. Postoj súčasnej vlády voči oponentom a jej kroky voči vzbúrencom ju rozhodne neosvietia. Otázka celistvosti Španielska tak zostáva naďalej nevyriešenou otázkou, a až ďalšie kroky staronovej vlády ukážu, či dopustí, aby Katalánci spustili reťazovú reakciu separatizmu aj v Baskicku, Galícii a všade inde…

---