Voľby do Európskeho parlamentu sú na konci a poznáme ich výsledky. Európska únia definitívne zamierila smerom k pravému brehu, Emanuel Macron rozohral svoj najväčší vabank v politickej kariére a v Česku prekvapili svojím výsledkom azda všetky politické strany. Napriek tomu sa na európskej úrovni toho veľa nezmení, nakoľko tradičná koalícia ľudovcov, socialistov a liberálov bude mať naďalej väčšinu.

Na Slovensko sa v posledných mesiacoch upriamuje čoraz viac pozornosti, nanešťastie nie v  úplne pozitívnom zmysle. Pred eurovoľbami tomu nebolo inak a dôvod tiež nebol iný ako negatívny. Atentát na premiéra úplne zatemnil kampaň všetkých strán a takpovediac ich utlmil. Aj bez atentátu by sa však kampaň príliš netočila okolo európskych tém. Naratívy boli jasné: progresívci chcú žalovať na Slovensko v Bruseli a pripraviť nás o eurofondy a smeráci nás chcú vyviesť z Európy. Proti obom útočila Sloboda a Solidarita, ktorá ľudí lákala (ako obvykle) na premyslený a najkvalitnejší volebný program zo všetkých strán. Avšak v umení politiky, bohužiaľ (ako obvykle), už toľko talentu nemajú, a táto ich stávka im doručila presne nula mandátov.

Progresívne Slovensko nakoniec skončilo prvé pred Smerom, pričom mandáty získal ešte Hlas, KDH a Republika. Progresívci sa tak môžu tešiť z pyrrhovho víťazstva, nakoľko pomer demokratických a nedemokratických síl za Slovensko v Európskom parlamente bude 7:8.

Politickým stranám však nezostáva veľa času na bilancovanie, nakoľko na domácej scéne pokračuje zápas o charakter štátu. Vládna koalícia schválila v stredu balík opatrení, známych aj ako Lex atentát. Súbor opatrení má reagovať na atentát na premiéra z polovice mája, no pri pohľade na ne nie je jasné, ako vôbec súvisia s incidentom. Lex atentát okrem iného priznáva doživotnú rentu premiérovi alebo predsedovi parlamentu, ktorý pôsobil vo funkcii najmenej dve volebné obdobia (momentálne aplikovateľné iba na Fica) alebo povoľuje polícii v spolupráci s obcou zákazať zhromaždenie, ak by sa malo konať v súbehu s iným. Vo všeobecnosti zákon obmedzuje právo na protestovanie, keď ich zakazuje v okolí Národnej rady, Úradu vlády, Ústavného súdu, ale aj v okolí domov politikov.

Aby toho nebolo málo, medzi top debaty v koalícii patrí v poslednom čase otázka, kto nahradí Petra Pellegriniho na stoličke predsedu parlamentu. Na jednej strane Hlas tvrdí, že podľa koaličnej zmluvy sa zvolením Pellegriniho za prezidenta nič nemení, na strane druhej chce byť predsedom parlamentu Andrej Danko, ktorého na tejto pozícii podporuje „dvojka“ Smeru a minister obrany Róbert Kaliňák. Pán Kapitán tvrdí, že zvolením Pellegriniho sa menia „mocenské pomery“ v prospech SNS.

Je priam fascinujúce, že strana, ktorá v parlamentných voľbách získala 5,6 % a v eurovoľbách získala dokonca mizivých 1,9 % hovorí niečo o mocenských pomeroch. Nehovoriac o tom, že SNS sa správa čoraz arogantnejšie. Prípadov by sa dalo vymenovať milión, no najčerstvejší pridala premiantka v obore, „čelná predstaviteľka kultúry“ Martina Šimkovičová. Namiesto schôdze parlamentu, kde mala 11. júna predkladať zákon o mediálnch službách (ktorý je kľúčový pre vyplatenie peňazí z plánu obnovy), sa nachádzala na dovolenke v Chorvátsku. Jej neprítomnosť prekvapila dokonca aj podpredsedu parlamentu za Smer Ľuboša Blahu, ktorý (v domnení, že je v sále prítomná) ju vyzval, aby novelu prišla predstaviť.

Ak sa pýtate, či Lex atentát nejako reflektuje zlyhanie ochranky a bezpečnostných služieb, tak sa pýtate márne. K vyvodeniu zodpovednosti naďalej nedošlo a koalícia naďalej toleruje nenávistné reči z jej vlastných radov. Sebareflexia a vyvodenie zodpovednosti sú totižto charakteristické pre vyspelé krajiny západného sveta a koalícia už niekoľkokrát jasne deklarovala, že jej zahraničná politika „smeruje na všetky svetové strany“. Rozhodla sa preto zneužiť atenát k inštitucionalizovaniu paplášizmu. Ako správni ľavičiari, „ľudia z ľudu“, sú si predsa rovní s ľudom (samozrejme o niečo viac).

---

---