Slovensko dosiahlo ďalší tragický míľnik. Prvýkrát v jeho histórii došlo k atentátu na jedného z hlavných ústavných činiteľov. O streľbe na politikov sme zvyknutí počúvať v správach z krajín Latinskej Ameriky, zažiť takúto udalosť v našom stredoeurópskom priestore je preto niečo priam surreálne. Atentáty a všeobecne politické násilie vo verejnom priestore jednoducho do civilizovaných krajín nepatria, sú neprípustné. Akékoľvek narušenie tohto tabu treba preto rázne odsúdiť, naprieč politickým a spoločenským spektrom.

Pri atentáte na Róberta Fica sa však derú na povrch aj rôzne spomienky. Napríklad na to, ako burcoval dav vulgárnym prejavom proti prezidentke na podujatí v Nitre. Alebo na to, ako zľahčoval situáciu, priam si uťahoval z prezidentky, keď sa jej vyhrážal starší muž smrťou. Alebo na každý jeden moment, keď svojimi vulgarizmami, primitivizmom a šikanou špinil verejný priestor (zoznam týchto momentov by bol násobne dlhší než zoznam mien tých, ktorí odsúdili stredajší atentát). Aj tieto prejavy viedli k tomu, že v súčasnosti patrí spoločnosť na Slovensku k najpolarizovanejším v Európe, pričom je spolu s Poľskom a Maďarskom ďaleko pred priemerom EÚ. Takto rozpolená spoločnosť a napätá atmosféra sú priam živnou pôdou pre jedincov, ktorí majú sklony k radikalizovaniu sa.

Čo teraz Slovensko?

Útok sa stretol s ostrým odsúdením. Či už to bol Joe Biden, Vladimir Putin, Viktor Orbán, Petr Fiala alebo ktokoľvek iný z desiatky ďalších politikov zo sveta, všetci rázne odsúdili tento atentát a popriali Ficovi čo najskoršie uzdravenie. Na domácej scéne sa mu takisto dostalo podpory od všetkých, od odborov cez podnikateľov, šéfredaktorov najväčších médií až po politikov. Dokonca aj Igor Matovič, jeho najväčšia nemesis, známy svojím nevyberavým a nevkusným slovníkom, si dal záležať, aby sa jeho posolstvo Ficovi nieslo v dôstojnom a zmierlivom duchu. Práve slovo zmierenie zaznieva najviac v týchto dňoch. Každý vie, že to, čo sa stalo Ficovi, sa mohlo stať ktorémukoľvek inému politikovi alebo verejnej osobe. Vyhrážky smrťou a ublížením na zdraví sa, bohužiaľ, na Slovensku stali štandardom. Prezidentka ich bezpochyby dostávala najviac, no pravidelne týmto hrozbám čelili aj politici opozície a koalície, a to dokonca aj tvárou v tvár na ulici, ako iba nedávno ukázal prípad poradcu premiéra Erika Kaliňáka. Tomuto všetkému predchádzal teroristický útok na gay bar Tepláreň (útočník mal v pláne zaútočiť aj na vtedajšieho premiéra Eduarda Hegera), násilnosti počas pandémie (kedy demonštranti chodili pred domy lekárov s truhlami) a nakoniec aj vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Napätie sa stupňovalo v spoločnosti už príliš dlho a zostávalo patrične nepotrestané. Existovala len malá snaha o zakročenie proti dezinformáciám, na nenávisť bolo jednoduchšie a politicky priaznivejšie odpovedať nenávisťou, až sa nakoniec stal politik politikovi vlkom, spoločne šikanujúcim tých, ktorí odmietali na tejto nenávisti participovať. Úplne najhoršie a najhanebnejšie je však vidieť, ako niektorí politici naďalej nedokážu prestať pracovať s týmto zvráteným modusom operandi. V bezprostrednej reakcii na tragickú udalosť, ktorá sa stala ich priateľovi a kolegovi, sa podpredsedovia parlamentu Ľuboš Blaha a Andrej Danko naďalej neštítili šíriť nenávisť voči ich politickým oponentom a mienkotvorným médiám. Nezaostáva za nimi ani minister vnútra Matúš Šutaj Eštok, ktorý okrem spomínania občianskej vojny odmietol prebrať zodpovednosť za premiérovu ochranku, ktorá podľa expertov absolútne zlyhala. Prebrať zodpovednosť sa pýta aj kvôli tomu, že šéfom ochranky je istý Pavol Krejčí, ktorého kvalifikácia na tento post pozostáva z kandidatúry za Hlas v minuloročných parlamentných voľbách a jeho titul predsedu Slovenského zväzu džuda.

O to viac si treba vážiť gestá dobrej vôle, ktoré sa šíria verejným priestorom. Medzi prvými krokmi patrilo vypnutie komentárov k téme na sociálnych sieťach, aby sa zabránilo šíreniu negatívnych alebo nenávistných reakcií. Rozhodne si zaslúži rešpekt každý, kto sa dokázal ku tragédii vyjadriť bez toho, aby sa z toho snažil vyťažiť politické body. Takých prípadov je našťastie viac než tých opačných, či už v radoch opozičných alebo koaličných politikov. Najdôležitejšie a ukážkové gesto však urobili Zuzana Čaputová a Peter Pellegrini, ktorí v spoločnom vyhlásení odsúdili útok a vyzvali na upokojenie spoločnosti. Obaja sa zaviazali k spoločnej debate s lídrami politických strán, ktorých si plánujú pozvať na utorok do prezidentského paláca. (pozn. editora: Medzitým bolo stretnutie zrušené. Róbert Kaliňák, poveřený podpředseda na zastoupení Fica, vyhlásil, že koalice má v plánu pokračovat ve svém programu (rušení RTVS). Koalice predložila v parlamentu uznesení k atentátu, v kterém viní opozici a médiá z podnecování nenávisti.)

Slovensko má nádej na očistu. Bohužiaľ je táto nádej vykúpená krvou, no o to viac je nutné ju využiť. Treba dospieť k zmiereniu, aj keď si to bude vyžadovať ústupky z obidvoch strán. Ďalšie červené čiary sa nám síce zdajú absolútne nemysliteľné, no málokto by ešte v stredu ráno predpokladal, že by mohlo dôjsť k atentátu na premiéra. Nasledujúce dni a utorkové stretnutie v prezidentskom paláci budú kľúčové pre zmiernenie vášní v spoločnosti. Medzitým treba priať Róbertovi Ficovi čo najskoršie uzdravenie, politikom čo najväčšiu rozvahu pri upokojovaní situácie a celému Slovensku aby konečne prestalo degradovať do suterénu Európy a znovu sa dostalo do správnych koľají.

---

---