Argentína. Ôsma najväčšia krajina sveta je dnes známa predovšetkým vďaka svojej divokej prírode Patagónie, rozľahlým pampám, vysokým Andám, no ale aj bujarým oslavám futbalových (ne)úspechov jej svetoznámych hráčov. Do 20. rokov minulého storočia bola známa tiež ako jedna z najbohatších krajín sveta, no tento jej titul je dnes už iba hudbou minulosti. Napriek svojej ohromnej poľnohospodárskej produkcii (mäso z argentínskeho dobytka je vyhlásená lahôdka) a bohatstvu jej krajiny na nerastné suroviny, Argentína už dlhú dobu balansuje medzi nefunkčným a ako-tak funkčným štátom. Históriu tejto vzdialenej zemi na konci Južnej Ameriky, kedysi tak lákavej pre migrantov z Európy, ktorí si tu chceli hospodáriť sami na seba, dnes pripomínajú iba rôznorodé mená jej obyvateľov, ktoré častokrát vôbec neznejú španielsky.

Dnes by som si dovolil na týchto riadkoch, vážení čitatelia, odbočiť od noviniek zo Slovenska, aby som vám predstavil podivuhodnú cestu Argentíny, ktorú pravdepodobne o dva týždne čaká ostrá zákruta doprava. V nedeľu 23. októbra si Argentínčania volili novú hlavu štátu a výsledky sú vskutku… No, ťažko to opísať. Ani jeden kandidát nezískal 45 % hlasov potrebných na výhru už v prvom kole, a tak do druhého kola postúpili Sergio Massa a Javier Milei. Prvý menovaný je súčasný minister hospodárstva, kandidát „mainstreamu“, ktorý má podporu od svojej vlády aj od prezidenta. Jeho plán pre budúcnosť Argentíny nie je ničím výnimočný a jeho plány na obnovu krajiny sú v podstate totožné ako plány jeho predchodcov. Je správne ho nazvať nezodpovedným populistom, ale v porovnaní s jeho náprotivkom sa dá považovať za akýsi „hlas rozumu“.

No a potom je tu Javier Milei. Človek, ktorého volajú „juhoamerický Trump“, no presnejšie naňho sedí prívlastok Matovič z pampy. Osobnosť tohto 53-ročného ekonóma, podobne ako u Matoviča, pozostáva z dvoch živlov: „atómoviek“ a extravagantného vystupovania. Čo sa týka atómoviek, Milei navrhuje napríklad zrušenie centrálnej banky, nahradenia argentínskeho pesa americkým dolárom, alebo zrušenie polovice ministerstiev (napríklad aj ministerstva práce a sociálnych vecí). V tomto smere je o niečo príčetnejší než Matovič, nakoľko všetky tieto riešenia má podopreté teóriami (je veľkým fanúšikom viedenskej ekonomickej školy), ktoré by aspoň na papieri mali fungovať. Naozajstné kontroverzie prichádzajú až s jeho osobou. Už jeho vizáž, pripomínajúca diabolské alter ego Elvisa Presleyho, napovedá podobu jeho charakteru. Bývalý rocker, ktorý sa skrze médium rozpráva so svojimi psami (ktorí mu predpovedali víťazstvo vo voľbách), bežne posiela svojich oponentov „tam, skadiaľ boli porodení“ (španielsky originál je oveľa vulgárnejší). Na predvolebné stretnutia chodil s motorovou pílou (s ktorou chcel „zosekať“ štátne výdaje), alebo počas rozhovoru žiadal moderátora, aby stíšil hlasy v štúdiu (sami sa započúvajte, koho všetkého tam počujete). To však nie je všetko, navrhuje napríklad zlegalizovať trh s ľudskými orgánmi, o zákonoch ochraňujúcich zamestnancov hovorí ako o „rakovine“ a neuznáva právo ženy na potrat ani v prípade, keby bola znásilnená. Celkovo sa jeho hodnotový svet dá zaradiť do skupiny radikálnych republikánov, preto aj tá prezývka „juhoamerický Trump“.

Isto vám po tomto všetkom prichádza na um otázka: Ako sa mohlo toto stať? Ako sa mohol takýto človek stať vôbec jedným z favoritov na prezidenta druhej najväčšej krajiny Južnej Ameriky? Podľa lokálnej reportérky Al-Džazíry Teresy Bo, „… keď sa rozprávate s ľudmi z chudobných štvrtí, povedia vám, že sa neobávajú Mileiho víťazstva, pretože už aj tak všetko stratili“. Ako sa teda Argentína dostala do tejto beznádejnej situácie, poprípade je z nej cesta von?

Šmrncovná diktatúra

Ako už bolo spomínané vyššie, Argentína patrila až do 20. rokov minulého storočia medzi najbohatšie krajiny na svete. Zjednotenie krajiny po občianskej vojne v roku 1861 znamenalo pre Argentínu vytúženú stabilitu po dekádach chaosu, čo bol prvoradý predpoklad pre rozvoj jej ohromného potenciálu. Od 80. rokov 19. storočia sa Argentína začala rozpínať nielen na svetové trhy, ale aj doslova. V roku 1880 začlenila do svojho územia Patagóniu, čím nadobudla svoju dnešnú podobu, a jej obyvateľstvo sa v rokoch 1870 – 1910 zväčšilo až päťnásobne. Za všetko toto vďačila politike otvorených dverí a dobrým vzťahom s USA a Veľkou Britániou, vďaka čomu mohla (najmä) svoju ohromnú poľnohospodársku produkciu voľne vyvážať na bohaté trhy po celom svete. Ruka v ruke s ekonomickou liberalizáciou išla aj tá spoločenská, symbolom čoho bolo ustanovenie povinnej a bezplatnej školskej dochádzky, ktorá spravila z Argentíny bezpochyby najgramotnejšiu krajinu v Latinskej Amerike. Nie nadarmo sa prelomu storočí hovorí „zlatý vek Argentíny“.

No potom prišiel rok 1929. Krach newyorskej burzy vyvolal hospodársku recesiu po celom svete a definitívne ukončil zlatý vek. Krajina s tak úzkymi vzťahmi s Washingtonom D.C. prišla takmer okamžite o svojho najväčšieho obchodného partnera, čo sa vzápätí odrazilo na politickej stabilite. Už v roku 1930 došlo k vojenskému prevratu, ktorý predznamenal nasledujúci vývoj. V Buenos Aires sa postupne striedali vojenské vlády s tými civilnými, čo postupne vytváralo podhubie na prerazenie fašizmu (netreba zabúdať, že najväčšie imigrantské skupiny v krajine tvorili Španieli, Taliani a Nemci). Hromadný exodus nacistických a fašistických pohlavárov po skončení druhej svetovej vojny bol už potom iba logickým vyústením nálad, ktoré v Argentíne vtedy panovali.

V tejto atmosfére sa v roku 1946 dostal k moci Juan Domingo Perón. Viac než on je známa jeho nežná polovička Evita, ktorej doteraz prináleží titul duchovnej vodkyne národa. Mladá herečka sa doslova stotožnila s pojmom matka národa (napriek svojmu veľmi mladému veku) a dokázala nadchnúť masy pre národnú jednotu a podporu jej manžela. Bola silne sociálne cítiaca, ako prvá Argentínčanka sa verejne angažovala vo vysokej politike a v zahraničí viac ako prvá dáma pôsobila skôr ako najvyššia diplomatka. Z Evity sa jednoducho stal fenomén, bola navrhnutá na svätorečenie, odbory jej chceli udeliť titul „mučeníčka práce“ a bezpochýb to bola ona, ktorá sa zaslúžila o úspech jej manžela a jeho ideológie. Zomrela v roku 1952, vo veľmi mladom veku iba 33 rokov. Ako keby toho už nebolo dosť k jej legende, úmrtie v „kristových rokoch“ jej zabezpečilo nespochybniteľné miesto v panteóne najväčších Argentínčanov.

Prečo je však táto prvá dáma tak dôležitá pre tento text? V skratke preto, aby sme dokázali pochopiť, prečo je perónizmus takou podstatnou súčasťou argentínskej politiky. Pretože perónizmus ako taký, teda súbor politík, ktoré presadzoval Juan Perón počas svojej vlády v rokoch 1946 až 1955, je sám osebe akýmsi „mačkopsom“. Ideológia je v podstate zmiešanina populizmu, nacionalizmu a korporativizmu, pričom sám Perón sa vo veľkom inšpiroval v talianskom fašizme. Jeho cieľom bol silný štát, garantujúci sociálny blahobyt pre svojich občanov. Oporou mu pritom boli odbory, ktoré podporoval aj za cenu znárodňovania zahraničných firiem a protekcionistických opatrení. Perón jednoducho viedol politiku, ktorá dohnala mnoho iných krajín k zániku, no v prípade Argentíny je toto obdobie zaťažené spomienkovým optimizmom. Nielenže Perónovo vládnutie znamenalo koniec obdobia chaosu, ktoré sa odvíjalo od krachu burzy z roku 1929, ale zároveň sa nové obdobie chaosu začalo po jeho odchode do exilu v roku 1955. Vyvrcholením tejto éry bol rok 1976 a vojenský prevrat, ktorý znamenal pre Argentíncov strach z armádneho teroru až do roku 1983.

Politika ako telenovela

V roku 1983 sa síce konečne skončila vojenská diktatúra, neznamenalo to však ukončenie argentínskeho trápenia. Vojenská junta si neviedla zrovna, jemne povedané, „business friendly“, čoho dôsledkom bolo extrémne zadĺženie a neefektívne dotovanie, respektíve zlé manažovanie investíc. Nasledujúce desaťročia sa tak niesli v znamení čiastočných reforiem, no ale aj lipnutia na „starých dobrých“ perónovských tradíciách. Aj počas vládnutia neoliberálnych prezidentov zostávali štátne výdaje obrovské, štátna správa prebujnelá a Buenos Aires si s radosťou požičiavali od Medzinárodného menového fondu (MMF), ktorý im z nepochopiteľných dôvodov s radosťou požičiaval.

Argentína jednoducho premrhala príležitosti na inovovanie svojej ekonomiky, a tak sa už celé desaťročia dostáva z jednej krízy do druhej, s občasnými zábleskami ekonomického rastu. Napriek jej potenciálu a snahám o zlepšenie sa argentínske vlády stále vracajú k svojim starým perónistickým hriechom (ako napríklad dotovaniu elektriny pre domácnosti vo výške 2 % HDP, alebo tretina všetkých zamestnancov pracujúcich vo verejnom sektore), kvôli ktorým sa vysoká inflácia stala prakticky normou (dnes dosahuje 113 %). Ale nejde iba o inštitucionálne a systémové zmeny. Korupcia, nepotizmus a elitárstvo je problémom mnohých krajín a Argentína, samozrejme, nie je výnimkou. Rozdiely dosiahli priepastné rozmery, kedy až 40 % Argentínčanov žije pod hranicou chudoby. Napriek tomu, ako už bolo povedané, po desaťročia (s menšími prestávkami) vládnu tzv. „perónovci“, ktorí, napriek tomu, že medzi sebou vedú rozpory, všetci pôvodne vzišli z Perónovej Justicialistickej strany (áno, to je skutočný názov). To je tiež prípad víťaza prvého kola Sergia Messu. Napriek tomu, že som ho v úvode nazval „hlasom rozumu“, tento výraz treba brať veľmi opatrne. Za jeho ministrovania (konkrétne sa bavíme o júne 2023) skončila centrálna banka s najnižšími rezervami v histórii krajiny. Nehovoriac o tom, že inflácia v roku 2022 dosiahla takmer dvojnásobku predpokladanej úrovne (95 % oproti predpokladaným 57 %). Ani Massove predvolebné sľuby neprinášajú nádej na zlepšenie situácie, vzhľadom na to, že sa zúžili na veľmi jednoduché heslá ako „žiadne ďalšie dane“ a odmietanie škrtania štátnych dotácií, ktoré existujú prakticky na každý aspekt bežného života.

V nedeľu 19. novembra sa tak na druhom konci sveta bude odohrávať klasický súboj medzi nepopulárnym establišmentom a zmenou, tak známy aj z nášho prostredia. No zatiaľčo v našich podmienkach sa väčšinou nájdu jasné dôvody, pre ktoré voliť jednu zo strán, v Argentíne je zatiaľ toto hľadanie neúspešné. Je ťažké predstaviť si voliť niekoho, kto sa ani len nesnaží tváriť sa, že chce priniesť zmenu do krajiny postihnutej krízou, a s vážnou tvárou tvrdí, že to, čo nefungovalo posledné dekády, bude fungovať teraz. Na druhej strane máme kandidáta, ktorý používa tú správnu ekonomickú teóriu (pozdravujem marxistov), no počuje neexistujúce hlasy a rozpráva sa so svojimi psami. Táto dilema len ukazuje, v akých vážnych problémoch sa Argentína ocitla, a my môžeme len dúfať, že pri jej histórii vojenských prevratov argentínska demokracia prežije aj nasledujúci prezidentský mandát.

---