Najväčším paradoxom slovenskej politiky je už dlhšiu dobu prezidentský úrad. Pri pohľade na dnešnú politickú reprezentáciu sa zdá až neuveriteľné, že za hlavu štátu máme takú reprezentatívnu osobnosť akou je Zuzana Čaputová. Nielen to, samotné prezidentské voľby v roku 2019 sa vyznačovali serióznosťou (až na temnejšiu verziu Miloša Zemana Štefana Harabina, ktorý skončil na tretiom mieste), a v druhom kole ponúkli na výber dvoch kvalitných kandidátov. A samotná Čaputová nahradila Andreja Kisku, ktorý v roku 2014 dokázal v druhom kole poraziť Róberta Fica a priniesť nové, sviežejšie a reprezentatívnejšie vnímanie prezidentského úradu po Ivanovi Gašparovičovi. Ten nebol zrovna najsvetlejším momentom v histórii najvyšších ústavných činiteľov, no hneď prvý prezident Michal Kováč ukázal odhodlanie brániť demokratické zriadenie novej republiky, keď sa vzopieral nátlaku a šikane Vladimíra Mečiara.

Nová prezidentka sa stala okamžite po zvolení stala zjavom, a svoju rolu zastupovania vo svete si plnila bezpochyby na jednotku (4 krát za sebou sa umiestnila v rebríčku 100 najvplyvnejších žien sveta, forbes ju opisuje ako „osamelý politický hlas v mori demagógie“.) Na domácej scéne bola dlhodobo najdôveryhodnejšou političkou (politikom), a záber jej tém a výjazdov po Slovensku bol naozaj široký. Takýto úprimný a pokorný úspech, spolu s dobre odvedenou robotou, samozrejme nemohol ostať bez povšimnutia politických klaunov a grázlov. Široké spektrum politikov, od Matoviča až po Fica, začali na Čaputovú útočiť a ponižovať ju. Situácia dospela až k vyhrážkam smrťou pre Čaputovú a jej blízkych, a nakoniec viedla k tomu, že sa prezidentka rozhodla nekandidovať v nasledujúcich voľbách. Rozhodnutie ktoré mnohých sklamalo, no zároveň bolo ľudsky pochopiteľné, zamiešalo karty s kandidátmi, a otvorili sa dvere pre „napínavejšiu“ politickú súťaž.

Nakoľko sú predčasné parlamentné voľby už len o niečo vyše dva týždne, tým prezidentským sa venuje iba minimum záujmu. Nepochybne však záujem o ne narastie prakticky hneď po uzavretí volebných miestností 30. septembra, a výsledok parlamentných volieb do veľkej miery bude vplývať aj na tie prezidentské. O množstve politikov a verejných osôb sa špekulovalo, že budú kandidovať do najvyššieho úradu, tí to ale popreli. Zatiaľ jedinými oficálne potvrdenými prezidentskými kandidátmi tak ostávajú diplomati a bývalí ministri zahraničných vecí Ján Kubiš a Ivan Korčok, ktorý by v prípade zvolenia bol isto kvalitným nástupcom svojich predchodov. O nich, ale aj o potenciálnych kandidátoch, bude tento článok.

Kto všetko prichádza do úvahy?

Ako už bolo spomínané, Zuzana Čaputová bola dlhú dobu najdôveryhodnejšiou političkou. Prakticky už po jej zvolení existoval úzus, že pri jej obhajobe o 5 rokov neskôr nebude mať serióznejšieho vyzývateľa. Lenže situácia nabrala absolútne nečakaný spád, a už o 4 roky neskôr sa skloňovali jej možní vyzývatelia.

Pred necelými tromi mesiacmi, 20. júna, prezidentka oznámila, že sa už nebude pokúšať obhajovať svoj mandát. A zatiaľčo sa o tomto jej rozhodnutí špekulovalo už pár týždňov predtým, mnohí dúfali do poslednej chvíle že nakoniec zabojuje. Preto sa ani nikto nemal k tomu, vrátane Ivana Korčoka, aby akokoľvek (zásadnejšie) komentovali výzvy na ich kandidatúru. Kým Korčok si pýtal čas na rozhodnutie, iní potenciálni kandidáti (respektíve vyvolení politických komentátorov) rovno prehlásili, že nemajú záujem zabojovať o prezidentský úrad. Medzi týchto patrí napríklad predseda strany Hlas-SD Peter Pellegrini, alebo generálny prokurátor Maroš Žilinka (viac si o ňom môžete prečítať tu).

Potom prichádzajú na rad diplomati. Konkrétne sa najčastejšie skloňovali tri mená. Okrem spomínaného Ivana Korčoka a Jána Kubiša išlo ešte o Petra Weissa. Peter Weiss, bývalý predseda Slovenskej Demokratickej Ľavice (SDĽ), nakoniec odmietol svoju kandidatúru s tvrdením, že v dôsledku svojej funkcie by musel upustiť od svojich sociálno-demokratických hodnôt.

Ján Kubiš je nepochybne kvalitným kandidátom. Kariérny diplomat, ktorý začínal ešte na federálnom ministerstve zahraničných vecí, zastával napríklad pozície generálneho tajomníka OBSE alebo osobitného predstaviteľa OSN pre Afganistan, Libanon, Lýbii a Iraku. Okrem toho má aj skúsenosť s riadením ministerstva zahraničných vecí za prvej ficovej vlády, a práve tu prichádza jeho nevýhoda. Tou by nebolo ani tak samotná účasť v prvej ficovej vláde ako to, že naďalej zostáva spriaznený so stranou Smer. Ako sám uviedol v rozhovore pre denník N, neodmietol by podporu od tejto strany. Tej by zas mohlo vyhovovať (v prípade výhry vo voľbách) ponúknuť kandidáta, o ktorého kvalitách sa nedá pochybovať. Tým by sa však ponúkala situácia ako z roku 2019, kedy Zuzana Čaptová v druhom kole nakoniec porazila kandidáta s podporou Smeru, eurokomisára Maroša Šefčoviča. Ten, napriek svojim kvalitám, nedokázal odolať tlaku strany Smer, a nakoniec začal napodobňovať jej agendu a rétoriku, čo však bolo v ostrom (a viditeľnom) kontraste s jeho pôsobením v Európskej Komisii. Otázkou tak zostáva, ako by tento tlak dokázal ustáť Ján Kubiš, hlavne oproti Smeru o 180 stupňov inému než pred 14 rokmi (stači si spomenúť na Miloša Zemana, čo všetko „dokázal“ so svojimi obmedzenými, prezidentskými právomocami).

A do tretice je tu Ivan Korčok. Taktiež veľmi schopný kariérny diplomat, ktorý okrem iného slúžil ako veľvyslanec v USA, stály predstaviteľ Slovenska pri Európskej Únii a samozrejme minister zahraničných vecí v Matovičovej a Hegerovej vláde. Práve tu prichádza jeho veľké plus. Totižto jeden z dôvodov prečo sa chaos z vnútornej politiky neprelial aj do zahraničných vzťahov je práve zásluhou zahraničnopolitickej reprezentácie, na čele s tandemom Čaputová a Korčok (a taktiež do veľkej miery ministra obrany Jaroslava Naďa). Práve títo dokázali Slovensko dôstojne a efektívne zastupovať v časoch veľkých globálnych otrasov, či už to bola pandémia Covidu alebo ruská invázia do Ukrajiny. Vďaka tomuto tandemu sme sa stali jedným z kľúčových spojencov Ukrajiny napriek našej malej veľkosti. Schopní ľudia v bývalej vláde (Matovič/Heger) by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky, a práve Ivan Korčok by sa medzi nimi vynímal. Podporu má už teraz istú od strany SAS (ktorá ho aj nominovala do vlády), Progresívneho Slovenska, Demokratov, a s najväčšou pravdepodobnosťou získa podporu aj od ostatných strán a politikov stojacich na demokratickej strane spoločnosti, a dokonca aj prezidentka ho už nepriamo označila za svojho favorita.

Otázkou tak už len zostáva, ako sa vykryštalizuje situácia po 30. septembri. Už teraz je jasné, že Ivan Korčok získa širokú podporu demokratického tábora, otáznik tak visí nad ostatnými stranami, a tým ako sa zachovajú po 30. septembri. Jasné je, že budú musieť konať rýchlo, nakoľko do volieb nezostáva veľa času (musia sa konať najneskôr 16. 4.). Pritom treba brať do úvahy skladanie novej vlády, ktoré aj v tých najlepších prípadoch trvá niekoľko týždňov. Avšak ak sa naplnia tie pesimistickejšie prognózy, dôjde k povoebnému patu, a strany sa nebudú vedieť dohodnúť aj niekoľko mesiacov. V prípade ak bude tento pat neriešiteľný, ako sa to stalo napríklad v Bulharsku alebo Izraeli (viac o tejto téme som písal tu), hrozia nové predčasné parlamentné voľby, a tie by poriadne zamiešali aj s tými prezidentskými. V takom prípade by mali ostatné strany problém venovať sa podpore svojich kandidátov, zatiaľčo Ivan Korčok by bol už tým známym kandidátom, s náskokom v kampani, so širokou podporou politickej elity vrátane prezidentky.

Zatiaľ všetky prieskumy, ktoré sa venovali podpore kandidátov v prezidentských voľbách, sa konali pred oficiálnym vyhlásením akýchkoľvek mien. Ako napríklad tento z júna, v ktorom si Ivana Korčoka vie najviac ľudí predstaviť v prezidentskom úrade. Hneď po Petrovi Pellegrinim, ktorý sa už ale niekoľkokrát vyjadril, že kandidatúru odmieta, a že sa sústredí na parlamentné voľby. Ivan Korčok tak zatiaľ zostáva (a na dlhú dobu zostane) najsilnejším prezidentským kandidátom. Ak máte záujem o bližšie spoznanie potenciálneho budúceho slovenského prezidenta, príďte sa pozrieť na debatu Pravého brehu 21. 9. o 18:00 vo vile Löw-Beer v Brne. Okrem neho sa môžete tešiť aj na profesora Lubomíra Kopečka, odborníka na otázky českej a slovenskej politiky z Masarykovej Univerzity, a vďaka tejto dvojici sa tak dozviete všetko potrebné, čo by ste mali o súčasnom Slovensku vedieť.

---

---