A je po voľbách. Napriek napätiu, ktoré panovalo pred druhým kolom prezidentských volieb, sú výsledky nakoniec celkom jasné. Pri najvyššej účasti voličov v prezidentských voľbách od roku 1999 (61 %) zvíťazil Peter Pellegrini s náskokom vyše 150 000 hlasov. Porazil tak Ivana Korčoka o približne 6 %, a to aj napriek tomu, že predvolebné prieskumy ukazovali vyrovnaný súboj na úrovni desatín percent. O novom prezidentovi tak niet pochýb a príbeh s medailónikom Petra Pellegriniho už stihlo priniesť mnoho médií. Stále však visí vo vzduchu otázka, na ktorú nevie zodpovedať snáď žiaden pozorovateľ slovenskej politiky a je dosť možné, že na ňu už nevie zodpovedať ani sám Pellegrini: Kto vlastne je?

Jeho protichodné postoje, či už z kampane alebo z jeho nedávnej politickej minulosti, totižto absolútne zahmlievajú akúkoľvek snahu o nazretie do jeho vnútra. Ešte aj jeho prejavy pôsobia ako napísané umelou inteligenciou. Vyjadruje sa výhradne tak, aby vyslovené slová korešpondovali s trendmi a kľúčovými slovami, ktoré zozbierali dátoví analytici a politickí marketéri Hlasu. Pôsobí tak ako chatbot kancelárie premiéra, ktorý Vám odpovie na všetky Vaše (údajné) problémy. Ruka v ruke s chýbajúcou osobnosťou však ide aj chýbajúca súdnosť. Nie nadarmo mu prischla prezývka Podržtaška. Iba človek bez štipky súdnosti by si nechal dovoliť to, čo naňho púšťa jeho koaličný partner a „spojenci“ z dezinformačnej scény. Najlepšie však o Pellegriniho osobnosti vypovedá smiech a úškrn europoslankyne za Smer Moniky Beňovej, ktorej bolo po parlamentných voľbách hneď jasné, s kým pôjde „drahá nevesta“ do koalície.

Kto to teda je? Kto je tento muž, ktorý bude odteraz reprezentovať Slovensko v zahraničí? Ako ho budú prezentovať a predstavovať diplomati našim zahraničným partnerom?

Veľký (kariérny) skok vpred

Pellegrinimu rozhodne nemožno uprieť jednu vec: priam rozprávkový kariérny rast. Za ten nemôže vďačiť nikomu inému než Róbertovi Ficovi a strane Smer. Jeho cesta začala v roku 2002, keď sa stal asistentom poslanca Ľubomíra Vážneho. O 4 roky neskôr bol už sám zvolený za poslanca, no jeho raketový politický vzostup mal prísť až s Ficom II. V júli 2014 bol zo štátneho tajomníka ministerstva financií povýšený rovno na ministra, nie financií ale školstva. V novej funkcii však vydržal iba necelých 5 mesiacov. V novembri 2014 musel odstúpiť z funkcie vtedajší predseda parlamentu Pavol Paška a Pellegrini sa tak oficiálne stal jednou z hlavných tvárí strany Smer. V parlamentných voľbách 2016 už kandiduje z tretieho miesta a vo Ficovi III dostáva na starosť pozíciu vicepremiéra pre investície a informatizáciu. Na tejto pozícii sa však tiež dlho neohreje a v roku 2018 nakoniec vychádza na svetlo svetla širšej verejnosti. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je Róbert Fico pod silným tlakom verejnosti donútený odstúpiť z postu premiéra a Peter Pellegrini znovu dostáva povýšenie. Nejde však iba o novú ústavnú funkciu. Peter Pellegrini sa oficiálne stáva korunným princom celej ficovskej chobotnice.

Za celé tieto roky sa Pellegrini vyznačoval jednou charakteristikou – nenápadnosťou. V poslaneckých časoch pôsobil ako „pešiak“. Jeho úlohou bolo dostávať do zákonov rôzne dodatky tak, aby všetko prešlo v čo najväčšej tichosti. Takto sa mu podarilo napríklad presadiť dodatok, ktorý umožňoval stavať diaľnice aj na vopred nevysporiadaných pozemkoch, čím sa vyvíjal tlak na vlastníkov pozemkov, aby pozemky odpredali. Zatiaľ čo tento pokus mu vyšiel, ten ďalší, ktorý by povoľoval stavbu ropovodov na chránených vodohospodárskych územiach, už čelil príliš silnému spoločenskému tlaku, a tak ho nakoniec stiahol.

Pellegrini čelil mnohým kauzám. Ako „digitálny líder“ mal za úlohu zo svojej funkcie vicepremiéra dohliadať na digitalizáciu štátnej správy. Na rôzne projekty spojené s touto úlohou sa minula viac než miliarda eur a výsledok? Predražené zákazky, pri ktorých bola radosť poznať aspoň základné informácie čo, kde a ako. Ako je na tom Slovensko s digitalizáciou dnes azda nemusím komentovať. Okrem toho má Pellegrini, rovnako ako kedysi hejtman David Rath, v obľube krabice od vín. Konkrétne od šampanského, v ktorých mu bola doručená hotovosť vo výške 150 000 EUR. Tie si vypýtal v čase svojho pôsobenia na pozícii štátneho tajomníka na ministerstve financií za presadenie projektu e-kasy pre firmu Allexis. Prostredníkom v tomto „biznise“ sa stal smerácky oligarcha Miroslav Výboh. Mimochodom, aj on mal byť jedným z „amnestovaných“ vládnou koalíciou pri nedávnom pokuse o schválenie novely Trestného zákona. Aby ale nebolo všetko iba o korupcii, Pellegrini má na svojom konte aj „jasné politické postoje“ smerom k našej histórii. Keď sa stal v roku 2014 predsedom parlamentu, tak na hradnom kopci práve prebiehala výstavba podzemných garáží, ktorá patrila pod gesciu jeho kancelárie. Počas prác však robotníci objavili pozostatky Keltov, ktoré siahali až do prvého storočia pred naším letopočtom. V spoločnosti sa, prirodzene, začali ozývať výzvy na ukončenie výstavby a urobenie potrebných opatrení na uchovanie týchto pamiatok. Peter Pellegrini sa spočiatku rezolútne postavil za tieto požiadavky, aby len o necelé dva týždne nato potvrdil, že najprv sa na mieste skolauduje garáž.

Ako vidieť, Pellegrini, tak isto ako prakticky žiaden iný smerák, nebol uchránený pred kauzami najrôznejšieho druhu. No napriek tomu sa mu dostalo priazne ako nikomu inému. Zatiaľ čo iní museli rezignovať zo svojich pozícií za oveľa menšie „priestupky“, Pellemu to všetko tak nejako prešlo. Nakoniec sa dokázal prekĺznuť pomedzi všetkých svojich straníkov až úplne najvyššie.

Miláčik národa

V roku 2018 sa tak Peter Pellegrini stal predsedom vlády a od začiatku bol na smiech. Nikto mu neveril váhu jeho pozície. Či už to bol Andrej Danko, ktorý ním už vtedy pohŕdal, alebo širšia spoločnosť. Všetci videli Róberta Fica pri podávaní demisie prezidentovi Kiskovi odchádzať so slovami, že on nikam neodchádza. Ešte aj sám Pellegrini sa prezradil výrokom, že: „Keby mám tú moc, tak spravím také harakiri, že sa len zapráši.“ Okrem toho, že zjavne nepoznal význam slova harakiri, tak nepoznal ani právomoci premiéra, ktorý je mocensky najvýznamnejšou postavou v krajine.

Pelle mal však iné silné stránky. Jamky v líčkach, fešácky vzhľad a charizmatický prejav. Všetky tieto vlastnosti mu dodávali auru pokojného človeka. Takého, s ktorým sa dá rozprávať a dohodnúť. Svojím vystupovaním dokonale vyvažoval predsedu Smeru Róberta Fica, ktorý po vražde začal koketovať s myšlienkou, že za všetkým stojí Soros. A tak zatiaľ čo Fico hundral zozadu, jeho korunný princ sa ukazoval pred médiami.

Potom však prišli voľby 2020 a s nimi aj odchod Smeru do opozície. Tu je však potrebné si ujasniť časovú os presne po dňoch. 29. februára sa konali voľby, pričom už vtedy bol koronavírus doslova na hraniciach. Napriek tomu však táto téma až tak silno v médiách nerezonovala, a tak sa tým ani víťaz volieb Igor Matovič veľmi netrápil. 6. marca sa však prvý prípad objavil aj u nás, a tak až do vymenovania novej vlády 21. marca, teda niečo vyše dvoch týždňov, robila prvotné opatrenia dosluhujúca Pellegriniho vláda. V čase bezprecedentného strachu Pellegrini oznamoval všetky dôležité správy a vysvetľoval občanom nevyhnutné opatrenia, ktoré si vyžadovali mobilizáciu všetkých. Pellegrini tak odchádzal z úradu nielen ako najobľúbenejší politik Smeru (získal o 170 000 hlasov viac než Fico), ale zároveň aj ako štátnik, ktorý odchádzal v čase, keď ľudia ešte svorne stáli za svojimi vládami po celej Európe. Pellegrini si naozaj do sýtosti užil svoje dva týždne koronovej slávy.

Potom už nasledoval krok, ktorý vymodeloval politickú situáciu do dnešnej podoby. Prečo sa Pellegrini rozhodol založiť si vlastnú stranu? Vtedajšie čísla a nálada verejnosti hovorili jasne. Pellegrinimu išla karta, patril k najpopulárnejším politikom v republike, predseda Smeru Fico zase k tým najmenej populárnym. Využil tak momentum a vyhlásil, že zakladá novú politickú stranu, spolu s ďalšími 10 prominentnými smerákmi. Zároveň sa dištancoval od Smeru a Róberta Fica. Naozaj to vyzeralo tak, že Peter Pellegrini sa rozhodol hrať sám za seba.

Kvôli čoraz šialenejšej Matovičovej a neskôr Hegerovej vláde sa Smer aj Hlas znovu dostali do sedla. Avšak kým Smer si išiel prvú konšpirátorskú ligu, pretože nemal čo stratiť, Hlas sa naďalej identifikoval ako moderná sociálnodemokratická strana západného typu. Pellegrini naďalej patril k najpopulárnejším politikom. Ilúzia Hlasu emancipovaného od Smeru sa naďalej zdala reálna. Konšpirátorské reči o tom, že všetko je to len Ficovo divadielko pre voliča, sa zdali pritiahnuté za vlasy…

Loajálny narcis

Tým sa dostávame na (doterajší) koniec jednej pozoruhodnej kariéry. Peter Pellegrini si až do poslednej chvíle namotával tú časť verejnosti, ktorá nechcela uveriť, že by mohol  existovať tak bezcharakterný človek bez kúska sebaúcty. Po vstupe  Hlasu do Fica IV sa akékoľvek ilúzie o Pellegriniho autonómii rozpynuli. Plne a bez výhrad pritakával na všetko, čo prišlo z kancelárie premiéra, pričom aj vo víťaznom prejave uprostred volebnej noci prisľúbil, že rovnako poslušný bude aj v prezidentskom paláci. Nie je náhoda, že hviezdou večera bol nakoniec Fico. Prezidentskou kampaňou tak Pellegrini definitívne pochoval akékoľvek nádeje v to, že ako politik niekedy uznával hodnoty, ktoré by v slušnej spoločnosti nevzbudili opovrhnutie.

Predvolebná kampaň Pelleho bola rovnaká ako jeho kariéra. Špinavá, neférová a bez štipky súdnosti. Či už to bolo strašenie vojnou, stratou sociálnych istôt, klamstvá o Korčokovi alebo vypúšťanie absolútne prázdnych slov, Pellegrini urobil všetko, čo mu bolo povedané. Povedal všetko preto, aby sa stal prezidentom.

To je nakoniec asi aj najpravdepodobnejšia odpoveď na otázku z úvodu. Peter Pellegrini chce byť jednoducho korunným princom. Chce byť tým mladým junákom, ktorého všade predvádzajú, ktorý si užíva luxusný život, ktorý nazhromaždil všetky funkcie, ktoré mu náš štát ponúka. Jeho životopis je naozaj obdivuhodný a ako ukazuje jeho kariérny profil, všetko to dosiahol vďaka starému komunistickému múdru: treba držať hubu a krok. Dokázal využiť svoj príjemný vzhľad a vycibrený zmysel pre oportunizmus na 100 %.

Predsa len sa však v jednej veci prepočítal. Áno, funkcia prezidenta je symbolická, reprezentatívna. Náplň prezidenta je chodiť na verejné podujatia, kde mu budú podávať ruky zástupy ľudí a na súkromné podujatia, kde si bude užívať luxusný catering a dary. Pracovná náplň ako stvorená pre Pelleho. No zároveň sľúbil vernosť Ficovi. Človeku, ktorý sa chce pomstiť celému svetu a ktorého pred tromi rokmi opustil. Pellegrini si myslí, že je v bezpečí prezidentského paláca, no hyeny už nedočkavo čakajú, kým sa doňho pustia. Ešte aj jeho voliči ho volili ako „menšie zlo“. Ako by predsa z presvedčenia mohli voliť niekoho, na koho útočí prakticky celá dezinformačná scéna? „Podržtaška“ Pellegrini už ukázal, že nevie bojovať, nikdy to nerobil, a ťažko môžeme od neho očakávať, že sa zmení s novou funkciou. Nikdy sa s novou funkciou nezmenil, a tak bude napriek šikane plniť všetko, čo si jeho nadriadení budú priať. Nech už to dopadne akokoľvek, jedna vec je jasná. Dôstojnosť v prezidentskom paláci má nateraz utrum.

---

---