Už prešlo vyše troch týždňov od predčasných parlamentných volieb a sága menom skladanie vlády je na konci. Dnes (streda 25. októbra) prezidentka vymenovala novú vládu na čele s Róbertom Ficom. Ten si dal záležať na tom, aby bola vymenovaná dnes, aby sa zajtra už mohol vypraviť na zasadanie Rady EÚ v Bruseli. Do poslednej chvíle však nebolo isté, či sa to Ficovi podarí, pretože prezidentka bola neústupná pri menovaní jedného človeka za ministra. Rudolfa Huliaka. Tento don Quijote z Očovej, majúc v mysli boj za slovenský vidiek proti medvedím biologickým zbraniam LGBTI komunity, bol kontroverznou nomináciou aj na slovenské pomery, takže nakoniec SNS ustúpila pri jeho nominácii a vybrala druhú najkontroverznejšiu postavu. Tomáša Tarabu. Iste, porovnávať kontroverznosti zvolených poslancov za SNS je ako provnávať chuť a vôňu kaluže a blata, no v tomto prípade ide nielen o kontroverzné meno, ale aj o nebezpečné.

Ľudácky jastrab 

Tomáš Taraba sa prvýkrát presadil v najvyššej politike v roku 2020. Vtedy, ako predseda malej nacionalistickej strany Život-NS, sa dostal na kandidátke Kotlebovej ĽSNS do parlamentu. Z jeho strany sa na Kotlebovej kandidátke prekrúžkovali do parlamentu ešte rodinné duo Kuffovcov, otec Štefan a syn Filip, a spoločne s Tarabom si zobrali na starosť agendu rozsievania nenávisti, ultrabigotnú ideológiu a životné prostredie. Vskutku zaujímavá kombinácia. Rodina Kuffovcov je neslávne preslávená na východnom Slovensku svojimi mafiánskymi praktikami pri obhospodarovaní ich (a iných) pozemkov a aktuálne sa v tejto veci začalo hlavné pojednávanie na kežmarskom súde. Okrem týchto praktík je otec Štefan známy aj svojimi ultrakonzervatívnymi názormi. Okrem iného (a že je toho dosť) v roku 2015 hlasoval za zákon, ktorý by ženy podstupujúce umelé oplodnenie odsúdil na 5 až 12 rokov väzenia.

Toľko k prvým dvom bodom ich agendy. Od roku 2020 však toto trio, spolu s poslancami zo strán Sme rodina, Smer a Hlas, tvorili niečo, čo by sa dalo nazvať „koalíciou proti prírode“. Cieľom tejto koalície bolo postarať sa o to, aby žiadni útlocitní ochranári nebránili veľkolepým plánom developerov na takých lukratívnych parcelách, ako sú napríklad národné parky. Sám Taraba sa napríklad vyjadril, že jeho netrápia nejaké hlucháne (tetrov hlucháň, ohrozený druh nelietavého vtáka žijúceho v našich národných parkoch, spolu s kamzíkmi a svišťami jedno z ikonických zvierat našich hôr) a ostro sa staval napríklad proti novej reforme národných parkov, ktorá je (okrem iného) podmienkou na vyplatenie časti peňazí z plánu obnovy. Všeobecne bol v tejto ad-hoc koalícii veľmi aktívny a často útočil napríklad na ochranárov prírody alebo šíril dezinformácie o tom, že kvôli zonáciám budú mať ľudia zakázané chodiť do národných parkov a štát bude kvôli zonáciám vyvlastňovať pozemky súkromníkov. Dokonca sa aj vyjadril v TV Markíza, že mnohé Huliakove názory považuje za správne a v podobnom duchu ako celá vláda sa chce prioritne pozrieť na fungovanie mnohých mimovládnych organizácií a financovanie ochranárskych združení.

Toľko k jeho politickej aktivite. Je priam neuveriteľné, že tento človek sa stal náhradnou možnosťou za tak nepredstaviteľného nominanta ako je Rudolf Huliak. No práve to nás núti zamyslieť sa nad doterajšou Tarabovou politickou kariérou. S Kotlebovou stranou sa po parlamentných voľbách 2020 veľmi rýchlo rozišiel a so svojimi dvomi kumpánmi pôsobil autonómne. Veľmi rýchlo sa dokázali zorientovať v parlamentných reáliách a dokázal maximálne využiť jeho veľké, konzervatívno-nacionalistické krídlo. S Kresťanskou úniou (súčasť hnutia OĽANO Igora Matoviča) pravidelne predkladali návrhy na sprísnenie interupcií a na Facebooku pravidelne šíril ultrabigotné názory a nenávistné reči proti LGBTI komunite (alebo proti prezidentkinej dcére). Mali tiež blízko k jednému z koaličných partnerov – Sme Rodina, ktorého predseda Boris Kollár mal tiež (podnikateľský) záujem o „voľnejšie“ pravidlá, čo sa týka ochrany prírody. Potom v období „veľkého chaosu“, keď vládla menšinová vláda, už nemal najmenšie problémy paktovať s poslancami z celého poslaneckého spektra, od Smeru, ĽSNS cez OĽANO až po Sme Rodina.

Taraba sa tak za tie tri roky ukázal ako veľmi schopný politik. Jastrab, ktorý vie nielenže umne plachtiť smerom kam dujú vetry slovenskej politiky, ale v prípade potreby aj zabrať a pustiť sa vlastnou cestou. Jeho nacionalisticko-bigotná rétorika má potenciál mobilizovať politikov aj bežných občanov, a už teraz je jasné, že na svojho „predsedu“ Andreja Danka sa bude pozerať zvrchu. Nebolo by teda žiadnym prekvapením, keby celá situácia s nomináciou Huliaka bola iba „divadielko“, aby sa nemohlo stať, že by prezidentka odmietla jeho. Bolo jasné, že prezidentka nebude bojovať s novou vládou, no zároveň zoči voči tejto surovej arogancii sa aspoň symbolicky vzoprie. Tak kontroverzná osobnosť ako Tomáš Taraba by bol isto jej terčom, takže bolo potrebné ho zatieniť niekým ešte kontroverznejším. A tak nakoniec bude ministrom, bude vo vláde, a českým čitateľom odporúčam si zapamätať toto meno. Som si istý, že o ňom ešte budete počuť.

---

---