Ak netreba nejakého politika zvlášť predstavovať českému publiku, tak je to iste Róbert Fico. Trojnásobný premiér medzi rokmi 2006 – 2010 a 2012 – 2018 formoval slovenskú politiku už od konca 90. rokov a ako zodpovedný sociálny demokrat ťažil z reforiem pravicových vlád Mikuláša Dzurindu. „Tatranský tiger“ však za jeho neskorších vlád zlenivel na kocúra Garfielda a rovnako ako legendárny ryšavec svoj voľný čas venoval požieraniu dobrotiek od svojho pána. V tomto prípade však Róbert Fico namiesto lasagní dal prednosť štátnym zákazkam (aj keď rozvoj talianskej mafie na slovenskom území v tomto období ponúka koreláciu hodnú zamyslenia).

Z na prvý pohľad milenej figúrky birmovaného komunistu sa však vykľul nebezpečný jedinec. Zatiaľčo kedysi to bol štramák, ktorý vedel zaujať (kúpiť si) bežných ľudí, dnes nehovorí viac menej o ničom inom než o pomste, ktorú plánuje na súčasné vedenie štátu. Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vo februári 2018 bola zlomom, ktorý cynicky odkryl skutočnú podstatu Róberta Fica. Vražda a udalosti po nej nasledujúce ho úplne demaskovali. Zo „správneho chlapa“, ktorého treba pustiť k moci a on už spravodlivo rozdelí podľa potrieb, sa vykľul muž, ktorý prepadol moci. Po voľbách 2020 sa zase ukázala „rodina“, ktorú si vybudoval, a podozrenia, že celá jeho politická kariéra bola o nakŕmení jeho „rodiny“ a nikoho iného. Nehovoriac už o absolútnej primitívnosti, ktorú posledné mesiace predvádza, a neštíti sa povedať už naozaj nič (jedna z mnohých ukážiek tu). Súdny človek by si povedal, že takáto trestuhodne tragická postava by sa aj po nociach hanbila chodiť ulicami.

Alebo nie?

Je necelý mesiac pred voľbami a strana Smer – slovenská sociálna demokracia je najsilnejšiou stranou v prieskumoch verejnej mienky. Podľa posledného prieskumu agentúry Focus je Fico dokonca druhým najdôveryhodnejším politikom (po Petrovi Pellegrinim, predsedovi Hlasu SD, strany, ktorá sa odštiepila od Smeru). Napriek tomu všetkému, čo povedal, urobil, a povedal, že plánuje urobiť, sa stále nájde cca 20 % občanov, ktorí by jemu a jeho strane odovzdali svoj hlas.

Tieto fakty dokážu sklamať aj toho najväčšieho optimistu. Pre Slovákov, ktorí majú svoju krajinu úprimne radi a priali by si pre ňu len to najlepšie, je aktuálna situácia lakmusovým papierikom, ako veľmi dokážu odolávať cynizmu a prejaviť patriotizmus. Aj tí najväčší optimisti si teraz prechádzajú ťažkou skúškou, aby svojich spoluobčanov nezačali pejoratívne urážať a vnímať ich ako podľudí. Lebo však kto by predsa mohol voliť Fica?!

Cieľom tohto článku je pozrieť sa na celú situáciu trocha inou optikou. Optikou racionálneho výberu. Ako je možné, že by si niekto racionálne zvolil ako najlepšiu voľbu práve Róberta Fica a stranu Smer-SSD? To sa práve pokúsim vysvetliť prostredníctvom teórie hier, konkrétne pomocou hry, ktorá sa nazýva väzňova dilema.

Väzňova dilema

Predstavte si nasledujúcu situáciu. Dvaja lupiči boli prichytení pri vkrádaní sa na pozemok a následne zavretí do oddelených vypočúvacích miestností. Policajti však majú málo dôkazov o ich skutočnom zámere, a preto potrebujú, aby jeden z nich udal toho druhého. Obidvom im bola teda ponúknutá nasledujúca dohoda: Ak sa ani jeden z vás neprizná k skutočnému zámeru, obaja si odsedíte polrok za neoprávnený vstup na cudzí pozemok (kooperatívny výstup). Ak sa ty priznáš a ten druhý nie, budeme k tebe zhovievaví a budeš voľný, zatiaľčo komplic dostane 3 roky za mrežami (konfliktný výstup). Ak sa však obaja priznáte k svojmu zámeru, obaja dostanete  rovnaký trest 1,5 roka väzenia („zlý“ výstup).

Podstatné v tejto situácii je, že lupiči nemajú medzi sebou žiaden vzťah. Ich jediným smerodajným faktorom je získať čo najlepší výsledok pre seba. A keďže ak by sa obaja priznali, tak by dostali 1,5 roka väzenia („zlý“ výstup), najlepším možným výstupom by bol ten kooperatívny. Avšak ako nám ukazuje táto hra, najlepšia možnosť nie je tá najracionálnejšia. Najracionálnejšou voľbou je priznať sa, pretože buď sa ten druhý neprizná a vy odídete voľný, alebo sa prizná (a vy nie) a skončíte vo väzení na 3 roky. (Podrobnejšie a grafické spracovanie tejto hry môžete nájsť tu).

Teórie hier sú súčasťou mnohých vedných odborov, a taktiež sú súčasťou aj štúdia medzinárodných vzťahov. Konkrétne väzňova dilema nám vysvetľuje, prečo najracionálnejšie vysvetlenie nemusí byť to najlepšie možné, a ilustruje nám anarchický pohľad na svet, svet bez jasne daných pravidiel, kde štáty konajú za seba a iba vo svojom najlepšom záujme. Tento stav vecí sa nazýva realizmus a svoj vrchol zažil počas studenej vojny, v časoch kubánskej krízy, zbrojenia dvoch jadrových superveľmocí. A zatiaľčo prešlo už 40 rokov a viac od týchto udalostí, mentalita vtedajších dní naďalej zostáva v mysliach ľudí (hlavne u tých vo vtedajšej východnej sfére vplyvu). A to je práve faktor, ktorý zohráva rolu v rozhodovaní mnohých ľudí koho voliť, a na Slovensku sa vplyvom rôznych faktorov tento stav iba umocnil.

Studená vojna 2: informačné bubliny

Ako som už spomínal vyššie, teória hier je súčasťou mnohých vedných odborov a je tak aplikovateľná na množstvo rôznych situácií. A zatiaľčo nám demokratické zriadenie umožňuje prijímať informácie z rôznych smerov, algoritmy sociálnych sietí nás dobrovoľne nasilu tlačia do uzavretých informačných bublín, do ktorých len ťažko prenikajú myšlienky a názory (v pozitívnom svetle) protistrany. Tento jav je problémom a je viditeľný po celom svete, od USA až po Strednú Európu.

Kým boli sociálne siete v začiatkoch (s „nedokonalými“ algorytmami) a doménou predovšetkým mladých ľudí, ich spoločenský dopad nebol nijak závažný. Slobodne sa mohli konfrontovať s názormi zo všetkých prúdov (presne tak, ako boli zvyknutí aj z „offline sveta“) a urobiť s týmito informáciami, čo chceli. Postupom času sa však začali algorytmy stávať chytrejšími, začali zbierať dáta o tom, kto čo sleduje a čo sa mu páči, a pokúšali sa mu spríjmeniť čas strávený na sieti tým, že mu presne to púšťali. Do tejto evolúcie sa pripojili starší ľudia, ktorí začali používať sociálne siete čoraz častejšie, a s nimi pribudlo aj väčšie množstvo tvorcov, ktorých tvorbu algorytmy distribuovali presne tam, kde o ne bol záujem. Postupom času sa tak vytvorili sociálne skupiny vo vnútri sociálnych sietí, lenže na rozdiel od  „offline sveta“ v týchto bolo oveľa ťažšie dostať sa k iným informáciám, ak ste si ich teda pracne nevyhľadávali sami.

A potom prišli všetky tie udalosti: pandémia Covidu, sociálne interakcie v „offline svete“ obmedzené na minimum, ekonomické dopady na hospodárstvo, na každodenné životy, ekonomická kríza, vojna na Ukrajine, energetická kríza, vysoká inflácia a všetko ostatné. A zatiaľčo v reálnom svete sa negatívne myšlienky rýchlo vyvetrajú a dajú priestor tým pozitívnym, v online priestore zostanú zatuchnuto stáť na mieste a začnú sa toxicky hromadiť. Atmosféra strachu, beznádeje a odovzdanosti tak začne fungovať v sociálnych bublinách a veľmi rýchlo sa tam vytvorí simulátor totalitného režimu, v ktorom už je len otázkou veľmi krátkeho času, kým sa ho chopia nejaké politické skupiny.

Zatiaľčo skupiny, ktoré volia „demokraticky“, sa budú chcieť z tohto prostredia dostať čo najrýchlejšie, pretože táto amtosféra im neevokuje nič blízke ani príjemné, starším ľuďom, ktorí prežili veľkú časť svojho (mladého) života v komunistickej totalite, môže prísť táto atmosféra ako niečo prirodzené, známe, a teda vlastne bezpečné, niečo, čo ich nevyhnutne neodpudzuje. Ak sa tohto chytí nejaký skusený cynický marketér, môže vyvolať u týchto ľudí spomienkový optimizmus, a nakoniec ich v tejto toxickej atmosfére chytiť ako v pasci, z ktorej je ťažko uniknúť. Presne ako počas studenej vojny, chytia sa do pasce propagandy, a strach ich donúti primknúť sa k „riešeniu“, ktoré ich ochráni pred nástrahami toho, čo by prišlo s „tými druhými“.

A tu vidíme, ako môžeme aplikovať väzenskú dilemu na správanie týchto ľudí. V skutočnosti je pred nich postavené veľké množstvo možností a riešení situácie, v ktorej sú. Tie však predpokladajú, že budú spolupracovať s ostatnými, čo však väzenská dilema nepripúšťa. To im dáva na výber tri možnosti: kooperatívny výstup, ktorý je ale z ich pohľadu naivný, konfliktný výstup, ktorý je príliš veľkým rizikom, a nakoniec ten „zlý“ výstup, ktorý, ako už vieme, je tým najracionálnejším možným riešením.

Voliči Róberta Fica nemajú zlú pamäť. Pamätajú si aj všetky tie kauzy, ktoré sa riešili okolo jeho vlád. Zároveň si však aj pamätajú, ako v tých časoch nebola inflácia, energetická kríza, vojna na Ukrajine, ekonomická kríza a všetky tie neduhy. Pamätajú si aj, ako neboli všade v správach katastrofické reportáže o svete okolo nás. Jednoducho vládol vtedy „zlý“ výstup a nebolo až tak zle. Volili ich najlepšom záujme (čím sociálne balíčky isto boli) a kooperácia s „nepriateľom“ nebola nutná. Ako sa však spoločnosť vyvíjala, hlavne po vražde Kuciaka s priateľkou, aj tento mentálny toxický pozostatok z čias studenej vojny išiel do úzadia. Vo voľbách 2020 tak prišla možnosť na očistu od myšlienkovitého komunistického reliktu, ale…

Slovenské špecifikum

Dôležité pri väžnovej dileme je, že sa odohráva iba v hlavách. Zostáva v hlavách mnohých ľudí odchovaných za komunizmu, a iba čas, vzdelanie a dobrý životný štandard môže toto zmýšľanie vymiesť. Iba to im môže ukázať, že život nie je väzenie, a s ostatnými ľuďmi sa dá rozprávať a spolupracovať. „Zlý“ výstup totižto pracuje s klamstvami a strachom, jediné, čo druhej strane teda zostáva, je neklamať a nestrašiť.

A tu prichádza na rad Igor Matovič. Igor Matovič už pred voľbami mal povesť šaša a excentrika, avšak silný záver jeho kampane dokázal presvedčiť ľudí (až 25% voličov, vrátane mnohých voličov Smeru), že on je ten, kto je naozajstným protipólom Fica, že on je ten, ktorý by mal viesť obnovu Slovenska po Ficových vládach. Jediné, čo mu stačilo, bolo nerobiť to, z čoho ho obviňovala strana Smer (a Hlas), že bude robiť. To by totižto rozbilo väzňovu dilemu v hlavách voličov Smeru a ukázalo by im, že si nemusia vyberať čo najracionálnejšie, a teda „zlý“ výstup. Že s protistranou sa dá naozaj rozprávať a že ich cieľom je spolupracoovať, nielen získať čo najviac pre seba.

Lenže to sa nestalo. Z vlády Igora Matoviča, z tej vlády, ktorá sľubovala nápravu nespravodlivosti a o ktorej sa sám Matovič vyjadril, že „bude najlepšou vládou v histórii Slovenska“, sa stala čistá agónia. Ťažko sa hľadajú slová, ktorými by bolo dostatočne možné vysvetliť, ako veľmi nekompetentní a hlúpi ľudia vládli na Slovensku posledné tri roky (česť výnimkám). Všetka tá toxicita osobných sporov a primitívnych vyjadrení prekryla všetky tie dobré veci, ktoré sa udiali, a ich nekompetentnosť bola taká obrovská, že ani argument s bezprecedentnou pandémiou covidu a s ňou spojenou krízou neobstojí ako poľahčujúca okolnosť. Tá vláda bola nielenže neschopná, ale aj nesmierne znížila latku politickej kultúry na Slovensku, a nakoniec ani nesplnila svoju základnú úlohu, s ktorou vyhrali voľby, a to že budú nekompromisne presadzovať spravodlivosť (viď Boris Kollár, nevydanie Róberta Fica na väzobné stíhanie a pod.)

Suma sumárum, voličom Smeru sa potvrdili ich najhoršie obavy. Dnes sú v situácii, že nikto ich nepresvedčí o tom, že voliť Fica je zlé. Rozhodli sa opustiť modus operandi v podobe väzňovej dilemy a vôbec sa im to nevyplatilo. Priznali sa, rovnako ako väzeň v dileme keď zvolí kooperatívny prístup, zatiaľčo protistrana nie, a teda dostali najvyšší možný trest. Mentalita studenej vojny (väzňovej dilemy) v spoločnosti, pomaly ale isto vyprchávajúca aj na Slovensku, znovu ožila v plnej sile. Uzavretí v informačných bublinách, počúvajúc ruskú propagandu z úst predstaviteľov Smeru, voliči tejto strany nemajú akýkoľvek dôvod veriť protistrane, že Róbert Fico je hrozba. Nejde o to, že by protistrane neverili, ale vedia, že voliť ho je tá najracionálnejšia možnosť. A na rozdiel od iných krajín, u nás sa imaginárna hrozba z úst populistov stala skutočnosťou.

 

 

---

---