Voľby sa nezadržateľne blížia a s prognózami o tom, ako bude vyzerať povolebná situácia, sa priam roztrhlo vrece. Ich najčastejším motívom je strach o budúcnosť slovenskej demokracie, respektíve motív opakovania sa roku 1998, kedy občianska spoločnosť porazila Vladimíra Mečiara a Slovensko sa tak mohlo vydať cestou európskej integrácie a reforiem. My Slováci máme radi národné mýty. Koniec koncov, veľa (nekontroverzných) ich nemáme, preto je dobré udržiavať aspoň tie, ktoré sú. Realita súčasných trendov je však oveľa nudnejšia a útrpnejšia, než by sme si priali. Ako ukázali príklady Bulharska, Izraela, a najnovšie aj Španielska, povolebný pat sa stáva realitou politického života a v časoch informačných bublín budú iba pribúdať. Môžeme ho teda očakávať aj na Slovensku?

Sofiina voľba

Bulharsko počas svojej modernej štátnosti, podobne ako mnohé iné postkomunistické krajiny, bolo definované prítomnosťou korupcie a organizovaných skupín na najvyšších miestach v politike. V Sofii túto úlohu plnil Bojko Borisov, predseda strany GERB, ktorá, podobne ako strana SMER na Slovensku, vládla v krajine dvanásť rokov. V riadnych voľbách v apríli 2021 tak trojnásobný premiér Borisov čelil silnej opozícii a napriek víťazstvu GERBu nedokázal zostaviť vládu. Nasledovali tak dvoje predčasné voľby v tom istom roku a v novembri už zostavoval vládu proreformný Kirill Petkov zo strany PP (Pokračujeme v Reformách). Tretie voľby tak definovali lídrov dvoch táborov a ich hlavným posolstvom pre Bulharov sa stalo rezolútne odmietnutie protivníka.

Napriek tomu, že obaja hlavní rivali sa zhodujú na proeurópskom smerovaní Bulharska, krajina má silnú tradíciu inklinácie k Rusku, siahajúcu až do 19. storočia. Tú v súčasnosti reprezentuje prezident Rumen Radev, ktorý využil chaos počas posledných dvoch rokov na vymenovanie proruských premiérov úradníckych vlád. Okrem neho je v parlamente hlavným proruským hlasom konšpiračná strana Obnova, ktorá v posledných voľbách v apríli 2023 získala až 13 % všetkých hlasov. Proruský sentiment je však cítiť aj z iných strán, ako sú napríklad Koalícia za Bulharsko a Bulharský vzostup. Táto proruská podpora je jasne čitateľná aj v náladách medzi Bulharmi, kde iba 33 % populácie vníma Rusko ako bezpečnostnú hrozbu.

Proruský postoj týchto strán bol priamo zdrojom vládnych kríz. Len pár dní po invázii na Ukrajinu premiér Kirill Petkov vyhodil z vlády ministra obrany Stefana Janeva (Bulharský vzostup), ktorý používal kremeľskú rétoriku o „špeciálnej vojenskej operácii“.

Štvoro predčasných volieb v rozmedzí dvoch rokov sú tak výsledkom predovšetkým izolácie najsilnejšej strany na politickej scéne kvôli snahe o generačnú obmenu a odpútania sa od „starých zvykov“. Druhá najsilnejšia (proreformná) strana však kvôli zásadným ideologickým rozdielom s menšími stranami nemala možnosť vytvorenie stabilnej koalície. Stranám tak chýbal koaličný potenciál a táto vyčerpávajúca eskapáda nakoniec viedla k „prímeriu“ medzi dvomi najsilnejšími stranami a ich lídrami, Petkovom a Borisovom, v podobe striedajúcej sa vlády počas nasledujúcich 18 mesiacov.

 

Vyšehradské dvojča

Podobnosti so Slovenskom sú až mrazivo zarážajúce. Trojnásobný premiér Róbert Fico, ktorý so svojou stranou SMER bol 12 rokov pri moci, sa stal pre široké politické spektrum personou non grata v politike. Momentálne druhá najsilnejšia strana v prieskumoch, Progresívne Slovensko (PS), sa definuje ako proeurópska a reformná strana, jednoznačne sa vymedzujúca voči osobe a politike Róberta Fica. PS, rovnako aj SMER, má obmedzený koaličný potenciál, najmä z dôvodu otáznej účasti jeho partnerov (SaS, KDH) v parlamente po voľbách. SMER má koaličný potenciál ešte menší, zatiaľ jedinými ochotnými partnermi do koalície sú jasne proruské strany Republika (odídenci od ĽSNS) a SNS, ktorí len nedávno v prieskumoch prekročili 5% kvórum. Jazykom na vážkach tak zostávajú strany Hlas (Peter Pellegrini) a Sme rodina (Boris Kollár), s ktorými by vlastne ani jeden tábor nechcel vládnuť, no práve ich hlasy môžu byť kľúčové pri zostavovaní vlády.

Alebo aj nemusia. Situácia politických strán je v súčasnosti natoľko fragmentovaná, že podľa posledného prieskumu agentúry IPSOS by o osude až troch strán rozhodovali doslova iba desiatky voličov (pre koalíciu na čele s OĽANO je stanovené kvórum 7 %). Samotné Sme rodina je od kvóra vzdialené iba na úrovni štatistickej odchýlky, podobne ako strana KDH. Z potenciálnych 9 parlamentných strán tak nakoniec môžu v parlamente skončiť iba štyri, a to vytvára veľký priestor na povolebný pat. A zatiaľ čo na rozdiel od Rumena Radeva je Zuzana Čaputová istým proeurópskym a prozápadným hlasom, jej rozhodnutie nekandidovať v budúcich prezidentských voľbách ju rozhodne bude limitovať pri riadení povolebnej patovej krízy.

Chucpe Robi alebo „šťastný“ koniec?

Kým v Bulharsku to vyzerá, že kríza skončila (zatiaľ) so šťastným koncom, v Izraeli posledné týždne prepukajú najhoršie obavy slovenských demokraticky cítiacich občanov. Izraelské koalície boli vždy tesné a plné napätia (kvórum je stanovené iba na 3,25 %), no v posledných rokoch sa determinujúcim prvkom politickej krízy stal jeden človek, Benjamin „Bibi“ Netanjahu. Dá sa povedať, že práve kvôli nemu museli izraelskí voliči ísť päťkrát k urnám v rozmedzí rokov 2019-2022, pretože jeho dlhoročná vláda a korupčné škandály sa stali neprijateľnými pre množstvo iných politických strán. Nakoniec sa mu podarilo zložiť koalíciu s ultranacionalistickými stranami, a hneď sa pustili do uspokojovania svojich chúťok. Ultranacionalistických v podobe agresívnej politiky voči Palestínčanom na okupovaných územiach, a Bibiho v podobe schvaľovania kontroverznej súdnej reformy.

Porovnávať politickú situáciu Izraela so situáciou v Bulharsku alebo aj na Slovensku je veľmi ošemetné, kvôli systematickým, ale aj spoločenským špecifikám. Nemožno však prehliadnuť, kam až situácia dospela. Nová koalícia s tesnou väčšinou 64 kresiel (61 je minimum) sa pustila do zmien a politík, ktoré zásadne menia charakter štátu. Či už je to súdna reforma alebo agresívna politika na okupovaných územiach, Izrael schytáva kritiku už aj od svojich najbližších partnerov. A nielen od nich, kroky súčasnej vlády vo veľkom kritizujú aj bývalí a súčasní príslušníci ozbrojených zložiek. Bezpečnosť v Izraeli bola vždy krehká a dopustenie krízy, ako je táto, je doslova hazardovanie s bezpečnosťou štátu. No Bibi vie, že súdna reforma je kľúčom pre jeho beztrestnosť, a jej minulotýždňové schválenie po mesiacoch protestov a kritike zo všetkých strán je toho dôkazom.

Čo to znamená pre Slovensko? Možno úplne nič. Až príliš veľa politikov na Slovensku je chucpe, a Róbert Fico v tomto umení kraľuje. (Róbert Fico tvrdí, že si prezidentka chodí po pokyny na americkú ambasádu. On si na ňu chodí po rešpekt od západných partnerov.) Je teda možné, že niektorí zarytí „antificovci“ s úderom polnoci 1. októbra zmenia tábor a vláda bude upečená v priebehu týždňa. No veľký počet „päťpercentných“ strán môže ešte celú situáciu zamiešať do množstva kombinácií. V Bulharsku sa dokázali dve najsilnejšie strany, „korupčná“ GERB a „reformná“ PP, dohodnúť na upokojení situácie vytvorením kompromisu na najbližších 18 mesiacov. Obe však majú jednu vec spoločnú, obe boli pred voľbami aj počas krízy považované za proeurópske. Mali teda aspoň jednu spoločnú vec, na ktorej mohli stavať pri formulovaní krehkej dohody. SMER a PS od seba nemôžu byť onakvejšie, ako v zahraničnej, tak v domácej politike. Nehovoriac o tom, že z Ficovej rétoriky je jasné, že jeho cieľom je obnoviť „staré poriadky“ v bezpečnostných zložkách, čo je neprípustné pre akéhokoľvek politika, ktorý si aspoň trocha ctí zriadenie, ktoré vzniklo po rokoch 1989 a 1998.

Politici, ktorí to so Slovenskom teda myslia vážne, by si mali preštudovať prípady Izraela a Bulharska dopodrobna. Pripraviť sa na to, že zápas o charakter Slovenska je dlhodobý proces a súboj sa s najväčšou pravdepodobnosťou neskončí 30. septembra. Čo bude však špecifické pre Slovensko je, že chaos, ktorý by v tomto prípade vznikol, by bol len pokračovaním toho, čo tu máme už minimálne rok. Optimista by si povedal: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“, no posolstvom tohto článku je realistický pohľad na vec. Realita, že politická dohoda naprieč spektrom by sa iba ťažko robila s tandemom SMER – Republika, pre ktorých je chaos živnou pôdou (bulharská Obnova vyrástla z 2 % v apríli 2021 na dnešných 16 %). Fakt, že doteraz neprebehlo bájne spájanie sa pravicových strán a státisíce hlasov sú tak v ohrození, že prepadnú. Skutočnosť, že Bibimu nezabránili ani demonštrácie, ani tlak od priateľov aj od nepriateľov, aby si presadil svoje.

Pravdepodobnosť, že po 30. septembri dôjde k povolebnému patu, je obrovská. Neveril som, že poviem niekedy túto vetu, no naozaj si prajem, aby to na Slovensku po voľbách vyzeralo viac ako v Bulharsku než v Izraeli.

---

---