V slovenských parlamentných voľbách ide o veľa. A zatiaľ čo iba my Slováci vieme, o čo všetko ide na našej, domácej scéne, o potenciálnej zmene kurzu zahraničnej politiky sa už viac hovorí aj mimo našich hraníc. Či už je to Foreign policy, Carnegie centrum alebo The New York Times, zahraničná verejnosť si všíma možné implikácie (staro)novej slovenskej vlády na čele s Róbertom Ficom. Ten nielenže hrozí pevným uchopením moci na Slovensku, ale zároveň má ambície pridať sa k Maďarsku v tandeme proruského ťaženia v Európskej Únii.

Dôsledky tejto zmeny by boli zásadné v historickom meradle a znamenali by obrovský hazard pre slovenskú štátnosť. Lenže nakoľko je táto jeho rétorika „autentická“? Koniec koncov, bol to Róbert Fico, ktorý hlásal, že Slovensko stoj čo stoj dostane do „európskeho jadra“. A boli to jeho vlády, ktoré podpisovali zmluvy s americkou vládou a zbrojovkami, okrem iného na americké stíhačky F-16 (nehovoriac o tom, ako ešte pred tromi rokmi pozitívne opisoval stretnutie s Barackom Obamom a Joeom Bidenom).

Lenže nejde tu iba o Róberta Fica a stranu Smer. Potenciálni koaliční partneri, Republika a SNS, sú tiež jednoznačne proruskí. Andrej Danko, bývalý (kapitán) predseda parlamentu a predseda strany SNS, je dlhodobo známy nedostatkom vlastnej inteligencie, ktorú ale umne využíva vo svoj vlastný prospech. A kremeľ to vie. Za jeho služby mu už na oplátku podali ruky nielen Vjačeslav Volodin, predseda ruskej Dumy, ale aj samotný cár a slnko Slovanov, Vladimír Putin. Okrem toho nezabúda byť „nechápavým“ aj v smere k Viktorovi Orbánovi, pričom mu ani nevadia jeho vyjadrenia smerom ku Slovensku (iba pripomeniem, že je predsedom Slovenskej národnej strany).

Nezabúdajme však, že východ a juh nie sú jediní partneri slovenských politických strán. Či už je to Šimečka a Macron, Pellegrini a Scholz alebo Sulík a Geissenovci, slovenskí politici majú viac zahraničných partnerov než by si jeden myslel. V tomto článku by som ich teda rád viac priblížil, respektíve bližšie objasnil, nakoľko je vážna proruská inklinácia Róberta Fica a strany Smer, a akú úlohu v tom všetkom zohráva Maďarsko.

Západ…

Ako už bolo povedané, jednu časť politického spektra to ťahá na východ. A čo tá druhá? Majú demokratickí politici nejakých spojencov v zahraničí?

Veľmi zaujímavé stretnutie prebehlo ešte začiatkom marca tohto roka v Nemecku. Peter Pellegrini sa vtedy stretol s kancelárom Olafom Scholzom. Hlas v tom čase dominoval volebným prieskumom, a Pellegrini chcel týmto stretnutím dokázať relevanciu svojej mladej strany. Už vtedy bol Fico pranierovaný západnými veľvyslancami na Slovensku, a práve aj toto stretnutie dávalo šancu prozápadným Slovákom, že Pellegrini nie je taký cynický oportunista ako vyzerá. Práve toto stretnutie dávalo silný argument tým, ktorí videli Pellegriniho stranu v koalícii s Progresívnym Slovenskom (PS) a inými demokratickými stranami. Je pol roka po stretnutí – a toto stretnutie úplne vyprchalo z pamäti. Hlas sa v priemere prepadol o 4 %, a akonáhle je už jasné, že mu premiérsky post nenávratne mizne pred očami, pomaly ale isto sa znovu zbližuje so Smerom (a jasne odmieta PS). Pellegrini, ktorému Scholz ponúkol neuveriteľnú príležitosť vyšvihnúť sa na suverénneho politika, tak túto šancu neuveriteľne premrhal a ocitol sa, tak ako je zvyknutý, opäť v pozícii vazala.

Bezpochyby najväčšie kontakty so zahraničím má PS. A nie, rozhodne tým nemyslím kontakty na Piatej avenue. Predseda strany Michal Šimečka je aktuálne podpredsedom Európskeho parlamentu a patrí mu 13. priečka v zozname najvplyvnejších europoslancov. Tento jeho vplyv sa prejavil pred dvomi týždňami, keď sa v Paríži stretol s Emanuelom Macronom, ktorého strana je, rovnako ako PS, členom frakcie Renew Europe v europarlamente. Toľko k politickým spojenectvám, avšak PS je bezpochyby aj najviac viditeľná pre Slovákov žijúcich v zahraničí. PS má po novom zopár bilboardov v Prahe a v Brne, a posledné  týždne organizuje v týchto mestách aj predvolebné stretnutia, zamerané predovšetkým na prilákanie tamojších Slovákov naspäť domov. Smelo sa tak dá povedať, že žiadna zo strán nemá takú suverénnu zahraničnú politiku ako PS.

A čo tá SAS? Dlhodobým kameňom úrazu strany Richarda Sulíka sú práve jej politické rozhodnutia a rozhodnutia „navonok“. Medzi ne isto patrí pozvanie Roberta Geissena a jeho rodiny na Slovensko. Táto svojská rodina je známa z reality show „Geissenovci, ťažký život milionárov“, ide o sondu, ktorá nahliada do života tejto nižšej vyššej spoločenskej triedy. Takto, súkromné pozvanie pána Sulíka by isto nikomu neprekážalo, avšak v tomto prípade rozhodne nešlo o súkromnú návštevu. Richard Sulík zo svojej vtedajšej pozície ministra hospodárstva využil svoje postavenie a Geissenovcov previedol exkluzívnou prehliadkou po Slovensku, vrátane navštívenia útrob parlamentu a zapožičania vrtuľníka Black Hawk od ministerstva obrany na presúvanie sa po destináciách. Jeho argument, že tento „výlet“ je snahou o propagáciu Slovenska, je vskutku žalostný (pozrite si nejaký z dielov a uvážte sami) a nastavuje veľmi nízku latku pre vnímanie Slovákov v zahraničí.

… VS východ

Smer môžeme tiež označiť za stranu s históriou s bohatou zahraničnou politikou, no rozhodne nie v pozitívnom zmysle. Strana Smer bola kedysi silne proeurópska, koniec koncov je stále členom frakcie socialistov a demokratov v europarlamente, a bolo to práve počas vlády francúzskeho socialistického prezidenta Francoisa Hollanda, kedy Fico vo veľkom hovoril o nutnosti začlenenia Slovenska do „jadra Európy“ v rámci debát o tzv. „viacrýchlostnej“ verzii Európskej únie. Toto eurohujerstvo sa začalo lámať s príchodom migračnej krízy v roku 2015, avšak tento zlom bol definitívny až po výhre OĽANO vo voľbách 2020 a smeráckom odchodu do opozície.

V tomto momente je potrebné si rýchlo zrekapitulovať udalosti v Maďarsku pred víťazstvom Viktora Orbána v roku 2010. Maďarská spoločnosť, rovnako ako tá slovenská dnes, bola vtedy znechutená z vlády Ferenca Gyurcsányiho, ktorú povalila škandalózna nahrávka o stave krajiny. Protesty nakoniec prepukli až v násilné demonštrácie a v krajine všeobecne panoval chaos. To, samozrejme, znamenalo veľkú výhodu pre Orbána, no už vtedy mal svoj plán udržania sa pri moci, a ten zahrňoval absorbovanie krajnej pravice pod krídla Fideszu. Nacionalistické a krajne-pravicové vášne boli v Maďarsku vždy silné a Orbán nemohol nechať tento prúd mimo svojej sféry vplyvu.

Viktor Orbán je pre Róberta Fica nepochybne vzorom. Čo na tom, že to bola práve Ficova vláda, ktorá zrušila dvojité občianstvo, ktorým reagovala na Orbánove rozdávanie pasov za hranicami Maďarska. Dnes má Fico v orbánovskom Maďarsku jednoznačného partnera, a z tohto zväzku pramenia, samozrejme, výhody. Či už je to Ficove ignorovanie rôznych maďarských iredentistických excesov na adresu Slovenska alebo komentovanie vnútornej politiky maďarským ministerstvom zahraničných vecí, ich partnerstvo je očividné. To však znamená aj spoločnú zahranično-politickú líniu, a teda aj podporu Ruska.

Nakoľko je teda táto podpora úprimná, ťažko povedať. Smer rozhodne nechce, aby Slovensko z Európskej únie vystúpilo, to nakoniec nechce ani Maďarsko. Pre Rusov sú dôležitejší vo vnútri, lebo práve tam môžu napáchať najväčšie škody. Kto vo svojej podpore Ruska rozhodne úprimný je, je Ľuboš Blaha. Nemienim, a hlavne nechcem písať viac než treba o tejto absurdne nechutnej karikatúre na ľudskú bytosť, pre účely tohto textu sú dôležité dve veci. Tou prvou je, že Blaha bol v Rusku už niekoľkokrát, a to pracovne. Financovaný Ališerom Usmanovom, jedným z dvorných oligarchov Vladimíra Putina, bol napríklad prednášať na ruskej MGIMO. Tá druhá vec je, že je aktuálne trojkou na smeráckej kandidátke do volieb. Z obyčajného radového poslanca, známeho iba kvôli kontroverzným výrokom, sa tak vyšvihol na tretiu pozíciu v strane, čo sa nedá vysvetliť inak než tým, že sa z neho stal dvorný ideológ strany.

Je teda Róbert Fico nebezpečenstvom pre slovenské smerovanie vo svete? Rozhodne áno. Určite nás nevyvedie z Európskej únie ani z NATO, je však nepochybné, že Slovensko pod jeho vedením by sa pridalo k Maďarsku ako k ďalšiemu „darebáckemu“ štátu. Spravil by tak z nás nedôveryhodného partnera, čo je rozhodne zlá správa pre akékoľvek investície smerujúce na Slovensko a našu pozíciu na finančných trhoch. Róbert Fico by sa rozhodne dostal do konfliktu s európskymi partnermi, blokoval by čokoľvek, čo by sa dalo, a spolu s Orbánom by podporovali rozširovanie ich zhubnej, „konzervatívno“-nenávistnej internacionály.

Budúcnosť jeho zahraničnej politiky najlepšie symbolizuje jeho nedávne stretnutie s Miloradom Dodikom. Ten reprezentuje srbskú časť populácie Bosny a Hercegoviny v zdieľanom prezidentskom úrade a už dlhšiu dobu spôsobuje napätie. Začalo to jeho rozhodnutím nerešpektovať určité federálne orgány a aktuálne už odmieta aj uznávať legitimitu vysokého predstaviteľa pre Bosnu. Tento úrad bol jedným z kľúčových výsledkov Daytonskej mierovej zmluvy z roku 1995, ktorá ukončila vojnu v Bosne, a jeho neuznávanie by fakticky viedlo k rozdeleniu krajiny, čo je dlhodobý Dodikov plán. Asi nikoho neprekvapí ani to, že má vrúcne vzťahy s Moskvou. Tej by prišla ďalšia vojna na Balkáne iba vhod a s jej trójskymi koňmi vo vnútri EÚ má možno pripravené plány, o ktorých zatiaľ nemáme ani tušenia.

---

---