Róbert Fico bol na návšteve v Prahe. Hosť, ako sa dalo predpokladať, sa správal tak grobiansky, že ho najprv nechcel prezident Pavel ani prijať, no nakoniec na apel dobrých susedských vzťahov povolil. Musela to byť trpká a nepríjemná skúsenosť pre všetkých českých predstaviteľov. Aj pre českých novinárov, ktorí si mohli zažiť aroganciu zakomplexovaného autokrata na vlastnej koži. Išlo presne o ten typ návštevy, po ktorej odchode si vypije aj dlhoročný abstinent. Jediné úprimné nadšenie (o úprimnosti Miloša Zemana a Andreja Babiša ohľadom hocičoho by sa dali viesť dlhé polemiky) z tejto návštevy tak prejavil iba Jindřich Rajchel, ktorý sa fotkou so svojím idolom (vyfotenou v paparazzi štýle) neváhal pochváliť kde sa dalo. Summa sumárum, Ficova návšteva je pre Slovensko pekná hanba a veľmi silný katalyzátor pre stereotypy o slovenskej malosti. Zároveň predstavuje veľmi smutný epilóg nežného československého rozvodu na jeho 30. výročie.

Tak, toľko ku Ficovej návšteve. Plynula presne tak, ako by ste očakávali. Na Slovensku to medzitým pokračovalo tiež presne tak, ako by ste od novej vlády očakávali. Vyjadrenia proti médiám, čistky a zmeny v orgánoch činných v trestnom konaní, prznenie ministerstva životného prostredia a, samozrejme, nesmú chýbať trápnosti vyvolávajúce fyzickú bolesť (tzv. „cringe“) od Slovenskej národnej strany. V tomto všetkom sa tak mohla stratiť jedna správa s hlbokým presahom, ktorá zároveň môže pôsobiť ako návnada pre opozíciu na spoluprácu. Predseda parlamentu a strany Hlas Peter Pellegrini sa pri rokovaní o programovom vyhlásení vlády vyjadril, že by chcel presadiť nový volebný systém. Samozrejme, takýto krok vyzerá na prvý pohľad ako vystrihnutý z učebnice autokracie. Pellegrini sa nechal počuť, že by najradšej videl rozdelenie volebných okresov podľa tých aktuálnych, teda na 79. Z takejto volebnej reality by sa netešil viac nikto iný než sám predseda Fico. Ak by sa septembrové voľby konali za takýchto podmienok, Smer by získal až 78 mandátov, pričom spolu s Hlasom by mali bezproblémovú ústavnú väčšinu 92 hlasov. Tú ale v prvom rade potrebujú na zmenu samotného volebného systému, a tu si musia pomôcť v radách opozície. Samozrejme, žiadna zo strán by sa s nimi na takúto samovražednú cestu nepridala, no stačí málo…

Zmena volebného systému je na Slovensku oveľa dlhšie preberanou témou než len pár týždňov. Súčasný model jedného obvodu pre celú krajinu zaviedla ešte Mečiarova vláda a izolovala tak Bratislavu od zvyšku Slovenska ešte viac než je. Bratislava tak získala priam výsostné postavenie, a odvtedy je vždy aspoň polovica zvolených poslancov priamo z nej. Tento stav je očividne nevýhodný pre regióny, a práve strany so silným zázemím v regiónoch najviac broja za jeho zmenu. Ako napríklad KDH. Aj v týchto voľbách kandidovali s premisou zmeny volebných obvodov, avšak nie na 79, ale na osem, podľa samosprávnych krajov. Zmena volebného systému je azda to najživšie, do čoho sa dá zaťať, a koalícia bude teraz vyvíjať všetko úsilie, aby sa k rúbaniu pridalo aj KDH. Čo môžeme očakávať od rokovaní? A existuje kompromis, ktorý by nefavorizoval nikoho?

Od Mečiara…

Na začiatok je potrebné si ujasniť, o čom je vlastne reč. Volebný systém ako taký obsahuje množstvo častí, ako je napríklad kvórum na vstup do parlamentu, moratórium pred voľbami, metóda na spočítavanie hlasov alebo práve spomínané volebné obvody. Tie si najrozsiahlejšou zmenou prešli v roku 1998 za Mečiarovej vlády. Vtedajšia volebná reforma nepochybne mala za cieľ sťažiť opozícii poraziť Mečiara, no zmena volebných obvodov, napriek všeobecnej vedomosti, nebola tým hlavným spôsobom, ako to urobiť. Tým bola predovšetkým zmena volebného kvóra pre koalície. Podľa nového zákona tak stranám kandidujúcim vo volebnej koalícii už nestačilo 7 % dohromady (poprípade 10 %), ale 5 % na každú stranu zvlášť. To znamenalo faktický zákaz volebných koalícií.

Tieto reformy jasne favorizovali Mečiarove HZDS. Táto strana sa točila okolo jedného muža, tým pádom jej regionálne štruktúry neboli až tak silné, respektíve neprodukovali žiadnych regionálnych lídrov a osobnosti, ktoré by dokázali zviesť jasne víťazný súboj s ostatnými stranami. Ani tieto reformy však nezabránili tomu, aby opozícia dokázala zvíťaziť a zložiť koalíciu. S novou vládou však neprišla nová reforma, ani zvrátenie tej starej. Ako sa ukázalo, bolo veľmi komplikované prísť s reformou nových volebných obvodov tak, aby pritom nebolo umožnené návratu strán s autokratickými tendenciami, poprípade aby vládna koalícia neohrozila svoju vlastnú pozíciu.

… po Fica

Reforma volebných obvodov tak išla dostratena. Raz za čas sa vytiahla na stôl, no pretože neexistovala politická vôľa (ani odvaha) na riešenie tohto problému, znovu sa schovala do šuflíka. A to všetko napriek tomu, že až do tohto roku stačila na jeho zmenu aj obyčajná väčšina 76 hlasov.

Rovnako to bolo aj počas vlád Róberta Fica. Tie tiež nechali volebné obvody ležať ladom a radšej to skúšali s ostatnými aspektmi volieb. Tieto zmeny boli však tak banálne, že sa vo všeobecnosti nedajú považovať za niečo, čo by mohlo spôsobovať kontroverzie. Tie väčšie boli dokonca prospešné, ako napríklad zlúčenie komunálnych volieb a volieb do samosprávnych celkov. Až na jednu z nich. Pellegriniho vláda pred voľbami 2020 prišla s návrhom, aby sa moratórium na predvolebné prieskumy predĺžilo zo 14 dní na 50. Tento návrh bol už od začiatku nezmyselný. Už tak okresané právo na informácie (už vtedy patrilo medzi najdlhšie v Európe) chcela vláda okresať ešte viac, pričom účel bol viac než tendenčný. No viac než tendenčnosť účelu bola zaujímavá argumentácia vlády pre tento krok. Že vraj prieskumy aj tak zavádzajú a voľby nakoniec dopadnú aj tak inak, ako hovoria prieskumy. Zatiaľ čo v iných parlamentoch by takýto návrh vysmial každý, kto aspoň trochu rozumie tomu, čo sú prieskumy volebných preferencií a ako fungujú, v tom našom sa našla väčšina v zložení strán Smer, SNS, ĽSNS (kotlebovci) a ešte zopár nezávislých, ktorí túto zmenu podporili. Zmenu nakoniec vetovala prezidentka a po prelomení veta jej účinnosť pozastavil ústavný súd, no Smer tým vyslal jasný signál. Strana s jej predsedom (Fico síce odstúpil z premiérskeho postu na úkor Pellegriniho, no naďalej zostal predsedom strany) ukázali, že po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa zmenilo nielen Slovensko, ale hlavne modus operandi strany Smer.

Čo bude ďalej?

Zmena volebných obvodov tak naďalej zostáva otázkou. Ešte väčšou otázkou zostáva, prečo by Pellegrini navrhoval tak drastickú zmenu obvodov, ktorá by jeho stranu tak oslabila? Dôvod na to sa rysuje celkom zrejmý, a to Pellegriniho prezidentská kandidatúra. Ak by naozaj Pellegrini išiel do súboja o prezidentské kreslo (v ktorom by mal veľké šance na víťazstvo), Hlas by bol s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote pohltený Smerom.

Čo však na to všetko opozícia? Progresívne Slovensko, SAS aj OĽANO (premenované na Slovensko) sú striktne proti. Prvý dôvod je jasný, sú proti Ficovi. No zmena volebných obvodov by im nielenže nepriniesla žiaden úžitok, mohla by im aj uškodiť. OĽANO nemá ani len normálne stranícke štruktúry, nieto ešte stranícke bunky v regiónoch. Čo sa týka PS a SAS, ide o typické mestské strany s liberálnym voličom, v prípade SAS o takmer výlučne bratislavskú stranu. Tieto sú si tohto jasne vedomé a proti reforme volebných obvodov sú už dlhodobo.

Jazykom na vážkach tak zostáva KDH. Tá má silné regionálne štruktúry a za osem volebných obvodov (podľa krajov) volá (tiež) dlhodobo. Súčasné vábenie na spoluprácu zo strany koalície je však viac než jasná pasca, ktorá sa pritom ani nemusí vyplatiť. KDH je najsilnejšie práve v okresoch, kde je silný aj Ficov Smer. Predpokladaný kádehácky zisk (splnený sľub voličom) by sa im tak vzápätí mohol vrátiť ako bumerang s čepeľou v podobe výhry Smeru v týchto okresoch a porážky KDH. A to ani nemusíme brať do úvahy 79 volebných obvodov. Príklad: Ak by vzniklo osem volebných obvodov (podľa krajov), KDH by útočilo na víťazstvo v žilinskom a prešovskom obvode, kde sú najsilnejší (aj v rámci celého Slovenska) na Orave, respektíve na Spiši. Avšak Smer je zďaleka najsilnejšou stranou na Slovensku a medzi jej najväčšie bašty patria Kysuce, respektíve rusínske oblasti na severovýchode.

Na záver by som do tejto debaty priniesol môj skromný názor. Jeden volebný obvod pre celú krajinu je anomália (aj maličké Estónsko má 12 obvodov), o to viac v krajine, kde existujú tak výrazné regionálne rozdiely. Je to nezmysel a regióny by rozhodne mali mať väčšie zastúpenie v NR SR. Aj kvôli tomuto fenoménu (dôležité je podotknúť slovo aj) je občianska aktivita Slovákov na tak nízkej úrovni ako je. Pri takomto rozložení síl je ťažké vyvrátiť priemernému Slovákovi tvrdenia typu, že „aj tak môj hlas nemá váhu“ a „aj tak sa o všetkom rozhodne v Bratislave“. Izolovanosť mnohých Slovákov od ústredia moci je práve dôvod, pre ktorý sú ochotní voliť antisystémové strany. Lenže čo ak sa za reprezentantov antisystému označujú strany, ktoré ten systém definujú? V takom prípade zlyhalo očividne niečo viac než len zlé nastavenie volebných obvodov. Viac volebných obvodov predpokladá uvedomelú občiansku spoločnosť naprieč regiónmi, a tam je práve kameň úrazu. Kým ľudia nie sú gramotní ani čo sa týka základného učiva z občianskej náuky (za všetko hovorí miera viery v konšpirácie), hrozí, že si zvolia toho. koho si zvolili. A tu sa práve môže rozvíjať opozícia. Prezentovaním svojej roboty naprieč krajinou môžu prispieť k rozvoju krajiny viac než uzatváraním zmluvy s diablom. Azda si to uvedomí aj KDH.

---

---