Posledné tri mesiace som sa na týchto riadkoch venoval predvolebnej kampani na Slovensku. A počas tých troch mesiacov som bol nútený písať prevažne o politikoch a ich početných excesoch, ktorými sa zviditeľňovali vo verejnom priestore. Dnes by som sa však chcel venovať tomu, čo trápi obyvateľov Slovenska. 

Nie, nejde o žiadne klišé moralizujúce táraniny. Faktom je, že najväčším problémom Slovenska nie sú dodávky zbraní Ukrajine ani LGBTI propaganda na školách. Slovensko čelí mnohým problémom a výzvam, či už je to vysoký a neudržateľne rastúci deficit verejných financií, podfinancované a zastarané školstvo a zdravotníctvo, málo diverzifikovaná ekonomika, pretrvávajúca inflácia a podobne. Problémov a priestorov na zlepšenie by sa dalo nájsť veľmi veľa, no keď sa započúvate do slov predsedov strán so šancou na dosiahnutie parlamentu, mali by ste niekedy pocit že sa nič nedeje. Že všetko sa vyrieši, iba si treba požičať peniaze. Alebo zdaniť banky (veľmi obľúbený liek na všetko). Alebo, a toto je chuťovka Igora Matoviča, ušetríme peniaze na tom, že zlodeji nebudú pri moci a nebude sa kradnúť. Pointou zostáva, že rozhodne si voliči nebudú musieť uťahovať opasky. 

Množstvo strán nemá proste žiadny program mimo proruskej propagandy a intríg v politike. Respektíve ich program (príspevok 500 € za hlasovanie vo voľbách od Matoviča) nestojí za reč. Čo sa týka závažných otázok, tak Inštitút ekonomických a sociálnych štúdií (INESS) nám dáva dobrý kompas pri bádaní medzi politickými stranami. Vo svojich hodnoteniach volebných programov v rôznych oblastiach (dokopy pripravili 5 analýz, prečítať si ich môžete tu) jasne prepadávajú strany Smer, Hlas, SNS, Republika, OĽANO a Sme rodina. Nemá tak zmysel sa nimi zaoberať ani pri ďalších otázkach. Naopak, „premiantmi“ v týchto rebríčkoch sú strany Sloboda a Solidarita (SAS), Progresívne Slovensko (PS) a Kresťansko-demokratické hnutie (KDH). Za zmienku stojí aj strana Demokrati bývalého premiéra Eduarda Hegera. Ich volebný potenciál je však už od vzniku strany veľmi nízky, a ešte ani raz neprekročili v žiadnom prieskume 5 % kvórum, preto ich v tomto článku nebudem brať do úvahy. 

Nie je náhodou, že všetky tri strany by sa dali zaradiť do pravicového spektra politiky. Či už v tom tradičnom zmysle, teda konzervatívci z KDH, alebo pravicoví liberáli z SAS a progresívci z PS. O silných aj slabých stránkach jednotlivých strán, o tom, nakoľko je Progresívne Slovensko pravicové a či predstavuje hrozbu pre konzervatívneho voliča bude tento článok. 

KDH

Kresťansko-demokratické hnutie patrí bez pochýb k najstarším stranám na Slovensku. Vzniklo v roku 1990 a po dlhé roky bolo súčasťou politického života na Slovensku. Vo voľbách v roku 2016 sa však po prvýkrát nedostali do parlamentu (iba o pár desatín percent), a táto „smola“ ich dobehla aj v posledných voľbách v roku 2020. Naďalej však zostali silní v regiónoch, vďaka čomu majú momentálne najviac mestských a obecných zastupiteľov (po komunálnych voľbách 2022). Sám predseda hnutia Milan Majerský je županom (hejtmanom) Prešovského kraja, čo ukazuje aj v televíznych debatách, kde je tradične silný v otázkach regiónov a ich rozvoja. KDH presadzuje 8 volebných obvodov (podľa 8 krajov), a je za prenesenie mnohých právomocí na miestne samosprávy, dokonca aj čerpanie eurofondov. Štát už ukázal, ako je neschopný v tomto smere, a zároveň samosprávy ukázali, že vo svojich právomociach sú schopnejšie, než im štát chce priznať, takže jednoznačne ide o dobrý krok smerom vpred. Okrem toho zintenzívnenie cezhraničnej spolupráce (KDH je tradične silné práve v severných regiónoch na hraniciach s Poľskom) a zavedenie systému municipalít taktiež pomôžu rozhýbať miestne samosprávy, často držané späť kvôli skostnatenému systému. 

V oblasti školstva má KDH jeden z najlepších programov. V prvom rade je to zvýšenie štátneho rozpočtu na priemer EÚ na úroveň 5,1 % (zo súčasných 4,6 %). Okrem toho pokračuje vo svojom ciele deregulácie, a to prostredníctvom zriadenia stredného manažmentu škôl. Týmto návrhom správne reflektujú situáciu v mnohých regiónoch, kde mnohé školy z malých obcí sú odkázané sami na seba pri riešení svojich problémov (treba brať do úvahy aj rázovitú geografiu krajiny). Od ostatných politických strán sa taktiež odlišujú plánom na odmeňovanie učiteľov na základe životných nákladov v regióne. Tento bod je určite dôležitý, keď zoberieme do úvahy enormné rozdiely medzi napríklad Bratislavským a Prešovským krajom. Ak je nejaký bod, ktorý sa dá vyčítať, tak je to zvýšenie povinnej školskej dochádzky z 10 rokov na 12. Týmto chcú reflektovať na neuplatniteľnosť marginalizovaných skupín obyvateľstva, ktoré často hneď po základnej škole, ani len s výučným listom a akoukoľvek kvalifikáciou, nastúpia na úrad práce. Tento krok je ale nekompatibilný s tým, čo navrhuje napríklad Progresívne Slovensko, a to je umožnenie podnikania a zakladania živnosti už od 16 rokov. Tento krok je určite elegantnejšie riešenie ako nútenie chodiť do školy tých, čo nechcú. Okrem toho reflektuje potreby širšej skupiny mladých ľudí, a nasleduje trend znižovania povinnej školskej dochádzky z iných krajín. Okrem toho sa priam ponúka príležitosť pre KDH, ako stranu silnú v regiónoch na východe Slovenska, prísť s riešením „šitého na mieru“ priamo pre marginalizované skupiny. 

Čo sa týka verejnej správy, tak tam sa ponúka veľa otázok hlavne ohľadom sociálnych programov. Predovšetkým čo sa týka jeho financovania. Ako tvrdí INESS vo svojej analýze, hnutie vo svojom programe zverejnilo najpodrobnejší a najvýstižnejší opis súčasnej situácie vo verejných financiách, ale „v navrhovaných opatreniach sa opierajú najmä o neurčité výsledky dodržiavania zodpovedného a obozretného hospodárenia“. KDH tak dobre ovláda znalosť ekonomického prostredia na Slovensku, ale podobne ako iné strany tápa v riešeniach kde a ako získať/ušetriť peniaze. Čo je určite najväčšou devízou tejto strany je ich znalosť regiónov. Koniec koncov, strana dokázala „prežiť“ 7 rokov  mimo parlamentu aj práve vďaka ich silnej straníckej štruktúre, čo sa pri iných stranách, postavených na jednom človeku, isto povedať nedá. 

Strana sa hlási už od svojho vzniku ku kresťansko-demokratickým hodnotám. V tomto smere jej treba dať veľké plus, pretože počas tých dlhých rokov dokázala nielen prežiť „klinickú smrť“, ale aj zostať programovo a hodnotovo konzistentná. Vyjadrenie jej predsedu o LGBTI ako o „pliage rovnakej ako korupcia“ je síce rozhodne cez čiaru, v tomto prípade sa to dá ale ospravedlniť prebiehajúcou kampaňou a potrebou KDH sa vymedziť. Koniec koncov, pri posledných voľbách podpísalo KDH s PS dohodu o neútočení, ktorá podľa mnohých spôsobila neúčasť KDH, ale aj PS v parlamente. 

SAS

Strana Sloboda a Solidarita sa u prakticky od svojho vzniku pýši tým, že má najsilnejší program zo všetkých. Aj tento rok strana predstavila bezkonkurenčný program na 268 stranách. Ich hlavným mottom je ekonomický rast, a to sa ukázalo pri sekcii podnikateľské prostredie, kde strana získala 9/10 bodov. Okrem toho však boduje aj pri ostatných častiach, kde sa až na výnimku školstva umiestnila prvá. 

Špecializáciou strany je deregulácia, respektíve znižovanie byrokracie. Ich tradičným programom sú „podnikateľské kilečká“, teda stovky opatrení, ktoré majú za cieľ uľahčiť styk medzi občanom a štátom. A zachádzajú naozaj do detailov, napríklad hovoria o povolení predaja točenej zmrzliny z pojazdného stánku, alebo presadili možnosť prenosu EČV na nové auto. Strana je jednoducho, ako hovorí sám Richard Sulík, „stranou podnikateľov“. 

Strana SAS má bezpochyby kvalitný program a kvalitných odborníkov na kandidátke. Sám Richard Sulík sa preslávil tým, že jeho diplomová práca o daňovej reforme bola následne aj aplikovaná počas Dzurindovej vlády. Hodnotovo a kultúrne sú liberáli a tak isto, ako žiadajú čím menej štátu v ekonomickej oblasti, taktiež ho žiadajú aj v tej ľudskoprávnej, ako napríklad pri dekriminalizácii marihuany alebo pri zavedení inštitútu registrovaného partnerstva. V tejto oblasti sa však ukázali ako silný pragmatici, a to čiastočne súvisí aj s hlavným problémom strany. Richardovi Sulíkovi už bola často prisudzovaná prezývka „sociálny netvor“. A zatiaľ čo je tento termín značne prehnaný, je pravdou, že Sulíkove „robenie“ politiky odrádza mnohých od volenia strany. Sám vyhlásil, že jeho emočný kvocient nie je príliš vysoký, a už legendárnymi sa stali jeho excelové tabuľky. Jeho nedostatok sociálneho vnímania a empatie sa napríklad ukázal aj pri jeho pozvaní excentrickej rodinky Geissenovcov, čo sa dá vnímať minimálne ako nevkusné. Už horšie však pôsobia jeho kontakty s ľuďmi ako je Marián Kočner, mafián a podozrivý z objednania si vraždy novinára Jána Kuciaka, Marián Kotleba, predseda fašistickej ĽSNS alebo najnovšie Jaroslav Haščák, šéf finančnej skupiny Penta a človek zamotaný v jednom z najväčších korupčných prípadov Slovenska Gorila. Sulík všetky tieto kontakty obhajoval v pragmatickom zmysle, a teda že sa len s týmito ľuďmi rozprával o veciach, ktoré hýbu Slovenskom.

Strana SAS je tak určite vhodná voľba pre každého pravicového voliča na Slovensku. Na rozdiel od PS nie sú tak intenzívne spájaní s kultúrno-etickými otázkami ako PS, a to kvôli ich zameraniu na ekonomický program. Najväčším mínusom tejto strany je ich spôsob vedenia politiky a mnohokrát „roboticky“ pôsobiaci Richard Sulík. Veľkou záťažou do budúcnosti tejto strany je tiež ich červená čiara v podobe zvyšovania daní. Aj keď ani jedna strana nič také nesľubuje, pre SAS je to naozaj kruciálna téma. A pretože verejné financie budú naozaj potrebovať ráznu konsolidáciu, SAS čakajú do budúcnosti ťažké chvíle so splnením tohto sľubu. SAS už vyslovila nedôveru dvom vládam, ktorých bola súčasťou, ak by sa to malo stať aj pri tretej, znamenalo by to pravdepodobne definitívnu stratu dôvery. 

PS

Pre mnohých, ktorí majú nejaký prehľad o slovenskej politike, by zaradenie tejto strany do pravicového spektra mohlo byť zarážajúce. Progresívne Slovensko je častokrát zaraďované medzi ľavicové strany, pričom pri podrobnom pohľade na ich program sa to nedá povedať. Iste, nie sú možno tak pravicoví ako SAS, ale to ich zaraďuje minimálne do stredopravého spektra. Strana, rovnako ako SAS, napríklad určite nechce  zvyšovať daňové zaťaženie, nenavrhujú žiadne nové dane a rovnako ako SAS sú ochotní meniť daňový mix. V čom sa odlišujú od vyššie zmieňovaných strán, je ich dôraz na klimatickú krízu. Strana je v tomto smere rozhodne proeurópska, a napríklad zvažuje zvýšenie percenta pri znižovaní emisií z 55 % na 60 %, alebo až na 65 % do roku 2050. Tento krok je v priamom rozpore s konsolidovaním verejných financií, pretože by si isto vyžiadal väčšie dotovanie štátnej kasy a investície do zelenej energie. 

Medzi kľúčové témy strany, ktoré komunikovala v kampani, patrilo napríklad povolenie na založenie živnosti alebo podnikania už od 16 rokov. Okrem toho chce strana pomôcť malým podnikateľom napríklad tak, že do obratu 10 000 eur ročne by si nemuseli zriadiť živnosť a všetky dane a odvody sa vysporiadajú 3 % zrážkou. Čo však môže priniesť otázniky je  ich snaha o „flexibilnejšiu rodičovskú dovolenku“, čo by mohlo spôsobiť potenciálne problémy zamestnávateľovi, ktorému by mohli zamestnanci „vypínať a zapínať“ svoju prítomnosť v práci. Okrem toho by posilnili inšpektoráty práce, čo zase zaváňa vyššou byrokratizáciou. 

Pri PS sa však najviac riešia určite kultúrno-etické otázky. PS sa vo veľkom venuje otázkam rodovej rovnosti, a tento fakt ju najviac približuje k progresívnym stranám západného typu. Pri pozornom prečítaní tejto časti programu však prídete na to, že konkrétne opatrenia sa týkajú osobných slobôd a slobody prejavu, čo je v konečnom dôsledku jedna z pravicových oblastí. Otázniky môžu spôsobovať určité opatrenia, ako napríklad návrh na vytvorenie špeciálnej online platformy ministerstva vnútra na nahlasovanie prípadov sexuálneho a rodovo motivovaného násilia. Nie že by tento problém nebol vážny, ale úplne by stačilo, keby si policajné zložky robili správne svoju robotu, a nebolo by nutné vytvárať prostredníka, ktorý k efektivite v konečnom dôsledku nepomôže. Strana dokonca ani nepresadzuje manželstvá pre všetkých, „iba“ podporuje registrované partnerstvá, ktoré sú už ale normou vo väčšine krajín Európy. Skutočné „vyrušenie“ pre konzervatívca by tak mohlo byť v podobe rodovo neutrálneho jazyka, ako napríklad pri bode „Zavedieme právo na menštruačné voľno pre pracujúce osoby“. Netreba však zabúdať na to, že takto pred rokom sa odohral prvý teroristický útok s obeťami na Slovensku. Vrah pri ňom zabil dvoch členov LGBTI skupiny, a zatiaľ čo v inej krajine by takýto čin donútil spoločnosť prehodnotiť nejaký svoj názor alebo postoj, na Slovensku nie. Politici sa začali predháňať v tom, kto je väčší heterosexuál, a aj to bol jeden z bodov, ktorý Slovenskú verejnú debatu doniesol tam, kde je dnes. Tento kontext je potrebné poznať, pretože snaha o scitlivenie jazyka a verejnej debaty je presne to, čo Slovensko potrebuje, bez ohľadu na pravicu alebo ľavicu. 

---

---