Čas je nemilosrdný. Minimálne k nádeji určite, pretože v sekunde, ako udalosť pominie a vyhlási nádeji nedôveru, už na nej nezáleží. Akákoľvek bola, už je preč, a je potrebné ju budovať odznova.

Máloktorý štát v Európskej únii si prešiel za posledné tri roky takými turbulenciami ako Slovensko. No stále existovala pred 30. septembrom nádej, že napriek frustrácii z vývoja a silnejúcim volaniam hriechov minulosti spoločnosť dokáže naspäť nájsť sever na hodnotovom kompase. No nestalo sa tak. Namiesto toho sme sa vrátili späť v čase, do dôb, kedy Slovensko ovládal Smer a SNS, do dôb „našich ľudí“. Mohli by sme sa vyhovárať na množstvo vecí. Na hybridnú vojnu zo strany Moskvy, ktorú na Slovensku s prehľadom vyhrala. Na toxických politikov a známe osobnosti, ktorí poslušne asistovali ruskej propagande a prispievali k šíreniu nenávisti. Alebo na zatrpknutých politikov trpasličích strán, ktorí tvrdošijne trvali na tom, že to budú oni, ktorí vytiahnu Slovensko na výslnie Európy.

Aby toho nebolo málo, nádej po zaznení gongu ešte schytala podpásový úder. Peter Pellegrini so svojou stranou Hlas koketoval po voľbách aj s predstaviteľmi Progesívneho Slovenska (PS), Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a Slobody a Solidarity (SAS). Svojimi vyhláseniami im dával nádej, že sa v ňom aj v jeho strane naozaj uskutočnil akýsi prerod, ktorého ďalší vývoj je už nezlučiteľný so stranou Smer. Michal Šimečka, predseda PS, snažiac sa pod vodou chytiť čohokoľvek, čo sa dalo, začal razom ponúkať Pellegrinimu aj modré z neba, len aby sa nakoniec rozhodol pre štvorkoalíciu. Šimečka však netušil, aké podmienky panujú v slovenskej politike (pred voľbami pôsobil ako podpredseda Európskeho parlamentu) a nemohol teda tušiť, že jeho proaktivita bude vnímaná ako slabosť. Pellegrini tak pribehol naspäť domov do Smeru a presne týždeň a tri dni od volieb vyhlásil, že ide formovať koalíciu s Ficom a Dankom. Ako teda toto formovanie prebiehalo? A stihol Fico IV už napáchať nejaké škody?

Od memoranda po menovanie vlády

Fico IV (toto označenie je zaužívané, nakoľko je toto už štvrtá vláda, v ktorej je Róbert Fico premiérom, prvé tri boli v rokoch 2006–2010, 2012–2016 a 2016–2018) sa začal podpisom memoranda o porozumení. To sa konalo v stredu 11. októbra, teda len jeden deň potom, čo Pellegrini definitívne odmietol ponuku PS na štvor­koalíciu. Ešte teda ani poriadne nezačali povolebné rokovania a z „drahej nevesty“ (ako sám Pellegrini vyhlásil ešte počas povolebnej noci: „Rozloženie kresiel zatiaľ potvrdzuje, že strana Hlas je stranou, bez ktorej sa nedá zložiť akákoľvek normálna fungujúca koalícia.“) sa vykľula ľahká spoločníčka.

Hlas vznikol ešte v roku 2020 odštiepením sa od Smeru a od jeho vzniku existovali dva názory prečo sa tak stalo. Ten prvý je zároveň taký polooficiálny a vraví, že Pellegrini ako premiér, ktorý nastúpil po Ficovi, sa chcel dištancovať od Fica a Smeru a chcel využiť momentum, ktoré ako jeden z najdôveryhodnejších politikov mal. Tento názor je pochopiteľný, Smer bol v tom čase na dne, Fico zdiskreditovaný a Pellegrini sám seba videl ako štátnika. Dokonca existovala aj téza, že Pellegrini by chcel vybudovať štandardnú sociálnodemokratickú stranu, ktorá by sa zriekla (aspoň trocha) korupčného správania. Pellegrini s Hlasom skutočne pôsobil dlhú dobu ako hegemón slovenskej politiky. Od začiatku to hral na obe strany a svojimi pompéznymi vyhláseniami pôsobil ako líder, s ktorým sa neradno zahrávať. No napriek tomu tu stále bola tzv. „konšpiračná“ menšina. Tá predpokladala, že celé odštiepenie sa Hlasu od Smeru bolo iba divadielko, ktorým Fico sleduje dlhodobú hru. V podstate sa dá povedať, že Ficovi išlo o manažovanie svojho politického portfólia, a rozhodol sa vytvoriť dcérsku „spoločnosť“, ktorá by niesla časť rizika. Táto myšlienka, podobne ako všetky konšpiračné teórie, však mala v sebe veľmi veľa premenných a politická realita jednoducho jasne nadŕžala prvému z názorov. To by však nebolo Slovensko, aby sa veci nakoniec nemali úplne inak než to vyzerá, a tak po troch rokoch veľmi suverénneho vystupovania a jasného sa dištancovania od politiky Róberta Fica, Pellegrini za veľmi krátky čas poprel celý svoj imidž, ktorý si starostlivo budoval (dokonca dával ľudí podozrivých z korupcie mimo verejného diania, ako napríklad člena predsedníctva strany Petra Žigu). Správanie Petra Pellegriniho tak nielenže priživilo už aj tak silné konšpirátorské podhubie v mysliach Slovákov, no zároveň zasialo semienko cynizmu aj u tých najväčších optimistov.

Pellegrini teda dostal veľmi pôsobivú ponuku od PS a zvyšných strán (teraz už) opozície, mohol mocensky veľmi posilniť, no ale nakoniec uprednostnil košeľu pred kabátom. Traja predsedovia, Pellegrini, Fico a Danko, teda podpísali memorandum, no to nám veľa toho neprinieslo. Ak ktokoľvek čakal vyhlásenia o prioritách novej vlády alebo víziach na nasledujúce štyri roky, tak čakal márne. Dozvedeli sme sa iba počet ministerstiev, ktoré každá zo strán obsadí, a fakt, že nová vláda nebude robiť konsolidáciu verejných financií na úkor sociálnych štandardov (to ešte chudák Fico nevedel, že Sociálna poisťovňa tento rok nebude dôchodcom vyplácať 13. dochôdky). Konsolidácia je totižto veľmi dôležitý bod, momentálne máme v EÚ najvyšší deficit verejných financií, a to až vo výške 6,44 %. Ako vypočítala vláda pod vedením bývalého (úradníckeho) premiéra Ódora, v nasledujúcich troch rokoch je potrebné ušetriť až 5 % HDP, inak hrozí slovenským financiám „grécky scenár“. Ale to nevadí, Róbert Fico je pripravený. Ako sám povedal na záver príhovoru k memorandu: „Do pekla? Dobre, ale na veľkom bielom koni.“

Memorandum bolo podpísané, rezorty rozdelené, a tak sa všetci traja predsedovia mohli pustiť do tej veselšej časti. Rozdeľovania funkcií. Hlas predsa len obišiel s jednou malou výhodou, spolu s funkciou predsedu parlamentu dostal aj 7 ministerstiev, o jedno viac ako Smer. Čo sa týka zloženia vlády, tak nie je azda jediného mena, ktoré by nebolo kontroverzné alebo by nebolo spojené s nejakou kauzou. Medzi tie najkontroverznejšie mená patrí, samozrejme, samotný Fico, no hneď v pätách je mu nový minister Róbert Kaliňák. Jeho meno figuruje v desiatkach káuz, ešte aj z obdobia pred vstupom do politiky, a v niekoľkých obvineniach. Za všetky tieto kauzy a obvinenia (okrem iného napríklad spolupráca pri únose vietnamského občana na palube slovenského vládneho špeciálu) symbolicky hovorí fotka z roku 2018, ktorá vznikla tesne po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Na nej, ešte ako minister vnútra, spolu s premiérom Ficom a vtedajším policajným prezidentom Tiborom Gašparom, stojí pred stolíkom, na ktorom leží milión eur v bankovkách. Ževraj ako odmena pre toho, kto pomôže chytiť vraha. PR ako z Palerma…

Mimochodom, keď už sme pri tom Gašparovi, ten zase figuruje v kauzách, ktoré opisujú, ako fungovala policajná mafia počas Ficových vlád. Jeho syn Pavol (ktorý má jeho podobizeň vytetovanú cez celé predlaktie) je zase advokát napojený na celú túto skupinu a na nahrávkach získaných z poľovníckej chaty je zachytený, ako inštruuje Róberta Kaliňáka ku krivej výpovedi. Obaja sú podozriví z rôznych trestných činov, pričom otec Tibor figuruje v tých najchúlostivejších kauzách o abnormálnom zneužívaní moci. A ako je na tom teraz? Bol zvolený za poslanca Národnej rady, v ktorej predsedá výboru pre obranu a bezpečnosť. Jeho syn Pavol sa zase stal štátnym tajomníkom na ministerstve spravodlivosti.

Rozsah chucpe, ktorého sa dopustila táto vláda pri jej zostavovaní, je obrovský, a ani celý tento časopis by nevystačil na jej kompletné popísanie. Podstatné je, že s takýmito menami na stole bolo Róbertovi Ficovi jasné, že protestovať bude nielen prezidentka Čaputová, ale aj celá občianska spoločnosť. Na to, aby mohol čo najrýchlejšie vládnuť (prečo, to si povieme o chvíľu), potreboval zas a raz rozdeliť spoločnosť. Potreboval nájsť tak veľmi kontroverzné meno, pri ktorom by aj štamgasti z krčmy štvrtej cenovej skupiny gúľali očami. A neuveríte, ale on ho naozaj našiel.

Kapitán Danko a jeho posádka

Našiel ho v poslancovi tretej koaličnej strany SNS, Rudolfovi Huliakovi. Tu si musíme na začiatok vyjasniť jednu vec. Strana SNS na čele s Andrejom Danko bola súčasťou Fica III medzi rokmi 2016–2020. Okrem neuveriteľného množstva bizáru, ktorý Danko vyprodukoval, sa strana zviditeľnila aj tým, že prakticky slúžila ako podržtaška Ficovi. Mala svoje záujmy a válov, z ktorého sa kŕmili jej pohlavári, no inak bola prakticky nerozoznateľná od Smeru. To sa jej vypomstilo a vo voľbách v roku 2020 sa prepadla na mizivých 3,16 % (kvórum na vstup do parlamentu je 5 %). Danko tak musel nájsť spôsob, ako zviditeľniť seba a svoju stranu. Pribral na kandidátku ten najväčší konšpirátorský odpad, aký slovenský internet vie ponúknuť. Tento jeho plán mu síce vyšiel, dostal sa so svojou stranou do parlamentu (s 5,62 %), no toto víťazstvo bolo nielen malé, ale ešte k tomu aj Pyrrhovo. Z 10 poslancov, ktorí boli zvolení na kandidátke SNS, je totižto iba jeden člen SNS. Andrej Danko. „Hviezdy antisystému“ sa prekrúžkovali cez členov jeho vlastnej strany, a tak o nejakej jednote poslaneckého klubu SNS nemôže byť ani reč. Dôkazom je aj prostý fakt, že Danko nezastáva vo vláde žiadnu pozíciu a tri ministerstvá, ktoré podľa memoranda o porozumení boli priradené SNS, prebrali práve jeho súkmeňovci.

Medzi nimi sa práve mal ocitnúť aj Rudolf Huliak. Ten bol nominovaný na vedenie rezortu životného prostredia, čo okamžite zapálilo iskru v spoločnosti. Čo najviac v stručnosti: Rudolf Huliak je predseda Slovenského poľovníckeho zväzu. Preslávil sa, ako inak, na sociálnych sieťach a YouTube, kde zdieľal svoje svoje skvostné názory. Napríklad, že medveď je biologická zbraň namierená proti slovenskému vidieku. Samozrejme tvrdí, že globálne otepľovanie je hoax, no zároveň tvrdí, že homosexuáli prostredníctvom sexuálneho styku vypúšťajú metán do atmosféry. A nebol by to správny konšpirátor, keby nevidel za všetkým zlom sveta LGBTI mimovládky a ostatné skazené veci zo západu. Čo sa týka jeho prvých praktických krokov na ministerstve, ihneď by sa pustil do auditu (rozumej škrtania) dotácií pre mimovládne organizácie a ochranárov. Okrem toho by sa pustil do „loveckej sezóny“ a kvóty na odstrel všetkého živého by sa rozdávali jedna radosť.

Vabank Ficovi vyšiel. Prezidentka sa Huliaka chytila a vyhlásila, že s jeho vymenovaním má závažné problémy. Nasledovalo malé divadlo, pri ktorom Danko jednoznačne vyhlásil, že s Huliakom neustúpi, no potom spravil suverénny krok späť, keď Huliaka nakoniec nahradil Tomášom Tarabom. Ten by sa dal mimochodom označiť za skutočného vodcu klubu SNS. V parlamente bol prítomný už minulé volebné obdobie a v ňom bol známy predovšetkým ako jedna z hláv „koalície proti prírode“. Tá presadzovala záujmy predovšetkým rôznych developerov a pôdohospodárov, ktorí nemohli strpieť pohľad na všetky tie nevyužité kopce národných parkov. Taraba sa za tie tri roky ukázal ako veľmi schopný politik a so svojou relatívne malou mocou poslanca (rovnako ako teraz sa so svojou malou stranou zviezol na kandidátke inej strany, v minulých voľbách to bolo za ĽSNS) dokázal ovplyvňovať množstvo poslaneckých klubov vo svoj prospech (viac o tomto ľudáckom jastrabovi si môžete prečítať v mojom komentári „Kto je Tomáš Taraba?“).

Sami vidíte, že nová nominácia bol skok z kaluže do blata. Atmosféra v politike, ale ani v spoločnosti nepriala prezidentke, aby sa púšťala do dlhých bitiek. Okrem toho sa blížil dátum pravidelného zasadnutia Európskej rady v Bruseli, ktorej účasť si Fico nechcel nechať ujsť. Koniec koncov, boli to práve zahraničnopolitické otázky a Ficov postoj k nim, vďaka ktorým sa slovenské voľby začali skloňovať po celej Európe, ale aj v zámorí. Taktiež ho určite urgoval jeho kamarát Viktor, ktorý chcel ísť na tento summit konečne s nejakým kamarátom. A tak 26. októbra, deň pred summitom, prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala štvrtú vládu Róberta Fica.

Stiahnutý chvost a vycerené zuby

Vývoj po 26. októbri mal dve dimenzie, zahraničnú a domácu. V tej zahraničnej Fico ukázal, že jeho veľkohubé vyhlásenia smerovali predovšetkým k domácemu publiku. V Bruseli síce „jasne tlmočil suverénny slovenský postoj“ voči Ukrajine a protiruským sankciám, no jednomyseľné hlasovanie dopadlo nakoniec úplne inak. Európ­ska rada sa v záverečnom uznesení zaviazala naďalej pomáhať Ukrajine, a čo je pre tento text dôležité, aj vojensky. Text, ktorý Európska rada schválila jednomyseľne, tak ide proti všetkému, čo Fico hlásal. Diplomaticky tak nedosiahol nič, iba ak zahanbil Slovensko svojimi mnohými vyhláseniami, ako napríklad tým, že „Ukrajina je najskorumpovanejšou krajinou na svete“ (Ficovo chucpe nepozná hraníc). Čo však môžeme vnímať ako veľké pokrytectvo a klamanie v živom prenose, je v skutočnosti nádej na minimalizovanie škôd v zahraničnej politike. Slovné kľučky v jeho vyhláseniach, či už o protiruských sankciách alebo o pomoci Ukrajine, svedčia o tom, že jeho postavenie v Európe je marginálne. Pragmaticky tak volí slovník, ktorý si môže sto ľudí interpretovať stomi rôznymi spôsobmi. Nikto tak vlastne nebude vedieť, čo hovorí a čo si naozaj myslí, čo mu veľmi hrá do kariet.

V domácej politike sa totižto rozbehol naplno od prvého dňa. Teda vlastne od druhého, kedy minister vnútra písomne odvolal policajného prezidenta a prevelil ho na okresné riaditeľstvo do Popradu. Popri tom koalícia zvolila nového šéfa policajnej inšpekcie Branislava Zuriana, ktorý figuruje ako jedna z hlavných postáv vojny v polícii. Ďalšie dôležité postavy v tejto vojne (na opačnej strane fronty), vyšetrovatelia Národnej kriminálnej agentúry (NAKA), známi ako čurillovci, boli zase postavení mimo službu. Celkovo sa v oblasti orgánov činných v trestnom konaní dejú obrovské zmeny, ale aj obyčajné šikanovanie, pričom všetko je stále iba na začiatku. Nová vláda však už stihla napríklad neschváliť ďalší z balíkov pomoci Ukrajine a nový podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha si vymenil vo svojej kancelárii portrét prezidentky za portrét Che ­Guevaru. Mimo toho prišiel už aj prvý krok proti mimo­vládkam, kedy minister práce Tomáš zmenil financovanie rodičovského dôchodku z pravidelného príspevku tak, aby ho financovali ľudia priamo cez 2 % svojich daní (ktoré vždy slúžili na financovanie ľubovolnej organizácie alebo iniciatívy). Zároveň však prišlo aj k prvému konsolidačnému kroku, kedy ten istý minister oznámil, že sociálna poisťovňa tento rok nebude vyplácať 13. dôchodok (schválne si skúste tipnúť, aký postoj mal pán minister k tejto téme pred voľbami). Vyznamenať sa už stihol aj Taraba, ktorý odvolal zo svojich postov riaditeľov Tatranského národného parku aj Národného parku Veľká Fatra.

Suma sumárum, nová vláda sa naozaj ponáhľa v plnení svojich predvolebných sľubov. Avšak nie tých sľubov týkajúcich sa občanov, ale tých týkajúcich sa jej nepriateľov. Róbert Fico ako garant celej vládnej koalície bude robiť všetko preto, aby čo najviac zahmlieval v Bruseli. EÚ (a NATO) sú totižto pre Slovensko existenciálne, či sa mu to páči alebo nie. Medzi európske hodnoty ale určite nepatrí právo na pomstu ani sloboda šikanovania. Ficova úloha tak bude „zakrývať oči“ európskym partnerom, zatiaľčo jeho kumpáni si budú plniť úlohy na domácej pôde. Opozícii tak zostáva úloha nanovo si vybudovať dôveru u občanov a poučiť sa z chýb jej maďarských kolegov. Ich cieľom bude budovanie autentického posolstva nádeje. Takého, ktoré nebude stáť na piesku z presýpacích hodín.

Převzato z časopisu Kontexty.

---