Po veľmi dlhom čakaní sme sa predsa len dočkali. Predseda parlamentu Peter Pellegrini nakoniec vyhlásil prvé kolo prezidentských volieb, a dokonca oznámil aj svoju kandidatúru. 31. januára sme sa tak finálne dozvedeli, kto sa 23. marca postaví v prvom kole do súboja o prezidentský úrad. A bolo to vskutku napínavé do poslednej chvíle. Veď nakoniec aj Pellegrini oficiálne oznámil svoj záujem kandidovať až 19. januára. Teda týždeň potom, čo oznámil, že sa rozhodol. A veľa mesiacov potom, čo sa informácia o jeho potenciálnej kandidatúre začala šíriť verejným priestorom (spolu s prieskumami, v ktorých si viedol nadmieru dobre). A nakoniec sa takto rozhodol po všetkých tých ubezpečeniach, že kandidovať nebude. Čo nás doviedlo k takejto bizarnej situácii? Ako som písal v článku ešte pred septembrovými parlamentnými voľbami, všetko záviselo nielen od ich výsledku, ale aj od bezprostredného vývoja po nich. Ako sa ukázalo, nová trojkoalícia sa usporiadala rýchlejšie, než sa čakalo, a na demontáž právneho štátu sa vrhla rýchlejšie, než by Babiš stihol povedať kampaň. Všetko toto prinieslo hnev opozície a pozornosť európskeho spoločenstva. Teda presne to, čo nevyhovuje chutnému a na povel poslúchajúcemu Pellegrinimu.

Avšak nasledujúce voľby nie sú iba o ňom. Druhý z favoritov, bývalý diplomat Ivan Korčok, už vyše pol roka obieha celé Slovensko (zavítal aj do Brna na debatu Pravého brehu, jej záznam si môžete pozrieť tu) a ako jediný z kandidátov sa k svojej kampani postavil tak, ako by sme si to od kandidáta na prezidentský úrad predstavovali (a akú by si úrad samotný zaslúžil). Teda aby sme nekrivdili, ešte je tu Štefan Harabin. On bol prvý, kto oznámil svoju kandidatúru (o takomto čase minulý rok), no jeho kandidatúra je čokoľvek, len nie normálna. Koniec koncov, ani jeho posledná kandidatúra v roku 2019 nebola normálna a nakoniec to dal na Trumpa (ešte predtým, než to bolo cool), keď sa do dnešného dňa vyhlasuje za víťaza. O to bizarnejšie vyznieva fakt, že po Korčokovi a Pellegrinim je práve Harabin favoritom na tretie miesto. A to som ešte nespomenul esá ako Andrej Danko, Igor Matovič alebo Marián Kotleba. Pohodlne sa usaďte, čaká vás predstavenie kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky.

Panoptikum kandidátov

Okrem Petra Pellegriniho a Ivana Korčoka sa o prezidentský úrad bude uchádzať ďalších osem kandidátov. Ako posledný z nich sa do súboja prihlásil Igor Matovič, doslova na poslednú chvíľu. Konkrétne odovzdal 15 hlasov svojich poslancov 5 minút pred polnocou 31. januára, teda pred vypršaním lehoty. Ráno nato zvolal tlačovku, kde oficiálne oznámil svoju kandidatúru, a opäť išlo o crém de la crém pre milovníkov bizáru. Najprv tvrdil, že ešte 24 hodín predtým nevedel o tom, že bude kandidovať. Potom sa vyjadril, že prezidentom byť nechce, a nakoniec to zaklincoval tým, že je ako bobkový list v polievke. Nikto ho nezje, no bez neho by polievka nemala tú správnu chuť. Nepriamo pritom podporil Ivana Korčoka. Ako sa vyjadril, „videli by sme jedného Korčoka, ktorý by sám diskutoval s mafiánmi. Chcem držať chrbát demokratickému kandidátovi“. To však nie je z jeho hnutia všetko. Spolu s Matovičom, rovnako za podpory OĽANO (ktoré sa premenovalo na Slovensko), podal svoju kandidatúru aj Patrik Dubovský, historik Ústavu pamäti národa (ÚPN). Je pritom škoda, že si ako „patrónov“ svojej kandidatúry zvolil OĽANO (respektíve v rámci neho menšiu stranu Za ľudí). Dubovský má vskutku zaujímavý životopis, (o. i.) už za komunizmu sa angažoval v tajnej cirkvi alebo podpísal výzvu Několik vět. Naposledy sa dostal do povedomia verejnosti, keď na jeseň podal trestné oznámenie na podpredsedu parlamentu Ľuboša Blahu, ktorý vo svojej kancelárii nahradil prezidentkin portrét portrétom Che Guevaru. Sám seba prezentuje ako konzervatívneho kandidáta, alternatívu aj pre voličov KDH. O to viac udivuje, že sa rozhodol ísť do kandidatúry „po matovičovsky“, päť minút pred deadlinom.

Preskočíme dvoch neveľmi výrazných kandidátov, Milana Náhlika a Krisztiána Forróa, a dostaneme sa k triumvirátu národného obrodenia. Ako Tatra, Matra a Fatra sú vedľa seba postavení v pozore Marián Kotleba, Štefan Harabin a Andrej Danko. Zo všetkých troch má určite najmenší výtlak Marián Kotleba. Kedysi priekopník krajnej pravice na Slovensku a normalizátor fašistických síl v parlamente je dnes iba vyhasnutou hviezdou svojej niekdajšej slávy. Po odchode časti strany do novozaloženej Republiky v roku 2021 sa jeho strana prepadla na úroveň desatín percent a ďalej klesá. Naposledy dokázal zaujať videom, kde ohýba eurobankovky a tvrdí, že na nich vidí satana. A to je tak všetko.

Ani ďalší z trojice, Štefan Harabin, nie je to, čo býval. Bývalý spojenec Vladimíra Mečiara, exsudca Najvyššieho súdu a minister spravodlivosti za prvej ficovej vlády dokázal zmäsicou konšpirácií a brojenia proti skorumpovanému systému v prezidentských voľbách 2019 získať úctyhodných vyše 14 % hlasov. Hlasy od vyše 300 tisíc voličov mu očividne stúpli do hlavy, nakoľko odmietol priznať prehru a označoval sa za ví-ťa-za. Jeho legendárne slabikovanie je iba jednou z maličkostí, ktoré by sa o ňom dali napísať. Dôležité je, že si následne založil stranu Vlasť, s ktorou chcel vyhrať aj parlamentné voľby v roku 2020. Bohužiaľ, ako to už býva, znovu došlo k volebným podvodom a jeho strana nezískala ani 3 % potrebné pre získanie štátneho príspevku. Strana tak dlžila vyše milióna eur veriteľom, ktorých problémy sa už ale Harabina netýkali. Ten si pomaly ale isto pripravoval v dezinformačných médiách pôdu pod nohami na tohtoročné voľby, v ktorých má v posledných prieskumoch okolo desať percent.

Napriek tomu sa však od neho neočakáva toľko „zloby“ ako od tretieho člena triumvirátu – Andreja Danka. Napriek tomu, že Danko má v prieskumoch iba medzi dvomi až tromi percentami, jeho výkon v kampani môže zásadne zmeniť konečný výsledok. To, že sa Danko, jemne povedané, „nemusí“ s Pellegrinim, bolo na týchto riadkoch už spomínané niekoľkokrát. Od vzniku koalície v októbri minulého roku naňho čoraz viac zintenzívňuje útoky a prakticky ho kritizoval pri každej možnej príležitosti. V akom duchu bude viesť kampaň však ukázal na začiatku roka, keď Pellegriniho vyzval, aby odhalil svoj súkromný život. Konkrétne sa vyjadril: „Občania by o prezidentovi mali vedieť všetko. Vrátane jeho orientácie či manierov, správania či finančnej hotovosti. Každý kandidát sa má pripraviť nielen na to, či sa vie usmievať alebo hovoriť nemecky, rusky alebo anglicky. Musí povedať aj to, koľko má detí, koho má rád, s kým žije, z čoho je financovaná kampaň, a potom si ľudia vyberú.“ Danko nikdy nemal problém s rozoberaním cudzieho súkromia. Keď sa k tomu priráta Pellegriniho údajná homosexuálna orientácia a fakt, že po všetkých tých prešľapoch (incident so semaforom prišiel až po výroku) má Danko naďalej podporu koalície aj strany, môžeme očakávať, že jeho útoky sa budú iba stupňovať.

Korčok VS Pellegrini

Dostávame sa tak k favoritom druhého kola. Pri pohľade na vývoj volebných preferencií z posledných mesiacov (alebo na aktuálny kurz stávkových kancelárií) by sa mohlo zdať, že Pellegrinimu už nič nestojí v ceste za víťazstvom. Avšak, na rozdiel od Ivana Korčoka, Pellegrinimu sa problémy kopia rovno pod nohami. Na jednej strane je to už spomínaný Danko. Nejde iba o jeho nevraživosť a zákerné otázky voči Pellegrinimu. Danko je neriadená strela súčasnej koalície a ťažko predpokladať, či sa nerozhodne spôsobiť koaličnú krízu v najbližších týždňoch. Akýkoľvek rozruch a kritiku súčasnej koalície, ktorú vyvolá, si neodnesie on, ale Pellegrini. Nehovoriac o samotnej vláde, proti ktorej sa už niekoľko týždňov vedú desaťtisícové protesty. Prakticky každým dňom pribúdajú dôvody, kvôli ktorým sa koalícia stáva neprijateľnou aj pre jej vlastných voličov. Poslednou z takýchto vecí je zvýšenie platov členom vlády o niekoľko tisíc EUR. Vláda jednoducho koná samovoľne a naviac robí veľmi nepopulárne kroky a Pellegrini je ten, kto za to bude niesť zodpovednosť.

A práve tohto už stíha využívať Korčok. Ako nezávislý kandidát, s podporou prakticky celej demokratickej opozície, má voľné ruky v tom, čo hovorí a čo koná. Demonštranti už stihli Pellegrinimu dať prezývku „ficova podržtaška“, čoho sa chopil Korčokov mediálny tím. Video, na ktorom dáva psíkovi podržať tašku, sa stalo virálnym a definitívne prisúdilo Pellegrinimu povesť poslušej fazóny. To však nie je všetko, podľa čísel na sociálnych sieťach Korčok jasne dominuje na Instagrame a aj na Facebooku celkom výrazne vedie nad Pellegrinim. Nehovoriac o jasnom trende v prieskumoch, kde sa Korčok doťahuje na Pellegriniho už v prvom kole.

Samozrejme, rozhodne až druhé kolo. No tu je potrebné sa zamyslieť nad volebnou účasťou z predchádzajúcich volieb. Tá prevýšila 50 % (o viac než len zopár desatín) iba v prvých priamych voľbách v roku 1999. Práve táto nízka účasť nahrala víťazstvu Čaputovej a pred ňou aj Kiskovi, ktorý v r. 2014 porazil v druhom kole samotného Fica. Kampaň zo strany Smeru bude špinavá, to určite. No zároveň to bude Pellegrini, ktorý bude musieť byť tou hlavnou tvárou tejto agresie. Už mu nebudú stačiť jamky v lícach a charizma mladého birmovanca, bude sa musieť zaniesť od špiny. A ako sa ukázalo v prípade predošlého smeráckeho kandidáta a Čaputovej súpera Maroša Šefčoviča, voliči túto pózu prekuknú.

Parlamentné voľby ukázali občianskej spoločnosti, že si nemôže byť ničím istá. Fico IV sa neštíti ničoho a Orbánove know-how, ktoré on v Maďarsku trpezlivo inštaloval počas niekoľkých rokov, chce chrstnúť do tváre Slovenska v priebehu zopár mesiacov. Ak sa má v týchto voľbách niekto mobilizovať, tak to bude práve demokratická spoločnosť, vyznávajúca hodnoty, ktoré preveril zub času. Fico, Pellegrini aj Danko majú veľký apetít, no ako sa ukazuje, v ich sebastrednom svete nie je miesto ani len pre najbližších partnerov. Ich vízia pre Slovensko je práve najviac prítomná v obraze požierania sa medzi sebou. Naproti nim stojí Ivan Korčok. Človek, ktorého konzistentnosť v hodnotovom smerovaní je preverená nielen rokmi práce pre Slovensko, ale koniec koncov aj v tejto kampani. Posledné dva razy si Slováci dokázali zvoliť dôstojnú hlavu štátu. Kandidátov, ktorí pristupovali k prezidentskému úradu s dôstojnosťou a rešpektom mu náležiacemu. Verím, že tento rok to nebude inak.

---

---