Neubehol ani týždeň od Ficovho opätovného menovania do premiérskej funkcie a už podľa predpokladov budí rozruch a kontroverzie. Ficovým najdôležitejším cieľom z krátkodobého hľadiska bolo poskladať vládu a nechať si ju vymenovať pred 26. októbrom, teda dňom, kedy začínal pravidelný summit Európskej rady v Bruseli. Nakoniec, aj koaličná SNS použila tento argument ako dôvod, aby nenaťahovali menovanie vlády a aby ustúpili zo svojej neústupnej pozície čo sa týka menovania Rudolfa Huliaka za ministra. Veď čo by Andrej Danko neurobil pre svojho milovaného (koaličného) partnera?

A tak kým v Bratislave minister vnútra odvolal policajného prezidenta a prevelil ho na Okresné riaditeľstvo polície v Poprade, Fico v Bruseli prisahal, že Ukrajine Slovensko nepošle ani náboj. Kým v Bratislave prebiehali tradičné povolebné machinácie na najvyšších miestach a minister vnútra odvolal Čurillovcov (skupina vyšetrovateľov NAKA, ktorí sa v posledných mesiacoch venovali organizovanému zločinu z dôb vlád Smeru a boli ústredné postavy vojny v polícii), Fico v Bruseli hlásal, že Ukrajina je najskorumpovanejšia krajina na svete (pauza na precítenie irónie).

Avšak to by nebol chucpe Fico, keby jedno vravel a druhé nekonal. Napriek svojej kritike Ukrajiny a jej pomoci nakoniec zahlasoval spoločne s Orbánom za nové kolo sankcií voči Rusku a aj za novú pomoc Ukrajine. Áno, aj tej vojenskej. Napriek relatívne pozitívnemu výsledku rokovaní a úľave z nenaplnenia sa tých najhorších scénarov zostáva na jazyku horká pachuť faktu, že náš premiér je nechutný pokrytec a v Európe si akurát tak vybuduje povesť veksláka a špekulanta, pri ktorom si všetci štátnici budú dávať pozor. Ale poďme pekne poporiadku, je toho viac.

Bonmoty domácej scény

Ako už bolo spomínané vyššie, na najvyšších miestach na ministerstvách sa dejú veľké zmeny. To samo osebe by nebolo až tak divné, nakoniec personálne zmeny na ministerstvách prebiehajú bežne v mnohých iných krajinách. Čo tu však stojí za povšimnutie, sú novovymenované osoby.

Tak napríklad novým štátnym tajomníkom na ministerstve spravodlivosti bude Pavol Gašpar. Syn Tibora Gašpara, bývalého policajného prezidenta, ktorý momentálne čelí obžalobám hneď z niekoľkých trestných činov, vrátane zločinu založenia a zosnovania organizovnej zločineckej skupiny. No ak si myslíte, že hriechy otca neznamenajú vinu syna, tak sa mýlite. Gašpar ml. pôsobil dlhodobo ako advokát nového ministra obrany Róberta Kaliňáka. Obaja figurujú na nahrávkach z poľovníckej chaty, kde Gašpar ml. dáva inštrukcie Kaliňákovi, ako má vypovedať pred súdom. Nakoľko však išlo o tajne získanú nahrávku, po dvoch mesiacoch boli obvinenia z nabádania na krivú výpoveď zrušené. No a k tomu bonmotu? Gašpar ml. má na predlaktí ľavej ruky vytetovanú (veľmi veľkú) podobizeň svojho otca. Pri všetkej úcte k synovsko-otcovskej láske, toto je divné. Som si istý, že v mojom prípade by mi môj otec za takýto mafiánsky gýč strelil jednu výchovnú. A to úplne oprávnene.

Medzi ďalšie znepokojujúco-zaujímavé mená patria otec Štefan a syn Filip Kuffovci. Prvý menovaný ako štátny tajomník na ministerstve kultúry a druhý na ministerstve životného prostredia. O týchto dvoch indivíduách je ťažko písať, a preto vás, drahí čitatelia, odkážem na tento článok, kde ich spomínam. Sami pochopíte, prečo ich považujem za bonmoty. Nehovoriac o tom, že ide o ďalšie duo otec – syn na najvyšších miestach v politike. No vážne, Mario Puzzo by to lepšie nenapísal.

Dostávame sa tak k Martine Šimkovičovej. Tá síce nepatrí k vyššie menovaným, nakoľko je ministerkou, konkrétne kultúry, no rozhodne víťazí v tejto skromnej rubrike. Pani ministerka sa totiž rozhodla pri 105. výročí založenia Československej republiky poslať list svojmu rezortnému kolegovi, pánovi Baxovi. Na tom by určite nebolo nič zlé, to nie. No každý Slovák, ktorý spravil maturitu zo slovenčiny, pri jeho čítaní horko zaplakal. Tak na začiatku (statusu na facebooku, kde pani ministerka zverejnila list) informuje „Vážené spoločenstvo“, že sa rozhodla „urobiť prvý krok k Českej Republike a začať medzištátnu komunikáciu s čelným predstaviteľom rezortu kultúry, pánom ministrom Martinom Baxom“. Po tomto úvode, hodnom afrického diktátora, pani ministerka zverejňuje list, ktorým započala spomínanú komunikáciu. V ňom píše, že „pri všetkej úcte k Českej Republike, dovoľujem si napísať Vám toto posolstvo ako ministerka kultúry Slovenskej republiky Martina Šimkovičová pri príležitosti dnešného významného kultúrneho sviatku…“. Po vyzdvihnutí zásluh Tomáša Garrigue Masaryka ďalej píše: „Pre môj vplyv na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky mám jasnú víziu, ktorá významným spôsobom nadväzuje na charakter pána Tomáša G. Masaryka“. List ukončuje prianím, konkrétne: „Zo srdca prajem dnes prostredníctvom Vás, aby ste si dnešný deň užili na čo najvyššej možnej kultúrnej úrovni naprieč celým spoločenským spektrom“.

Tu by som chcel dodať niekoľko poznámok. Nie, takto naozaj slovenčina neznie. Avšak takto znie najznámejší generátor náhodných slov Andrej Danko, a tak sa pokúsime predpokladať to, že pani Šimkovičová chcela zapôsobiť na svojho nadriadeného. Táto tradícia Slovenskej národnej strany je postavená aj nad prípadnou možnosťou medzinárodnej hanby, a tak môžeme na Slovensku iba dúfať, že sa tento list nedostal cez podateľnu až k pánovi ministrovi. Ale aby sme boli spravodliví, pani ministerka je férová žena. Váži si kritiku, ktorá sa jej dostala za spomínaný list, a svojim kritikom aj odpovedá. Jej odpovede sú natoľko dychberúce a odzbrojujúce, až vypla možnosť komentovať jej príspevky. Boli by zbytočné. A tak, aby sme nezabudli do budúcna, pani minsterka pripomína, že: „Všetko, čo píšete mne ako čelnému predstaviteľovi kultúry na Slovensku, je akoby ste písali všetkým v oblasti kultúry, ktorú zastupujem.“ Nezabúdajme.

A nakoniec, čo by to bolo za rubriku bonmotov, keby sme nespomenuli Igora Matoviča, predsedu hnutia OĽANO a priatelia. Teda pardon, predsedu Slovenska. Áno, Slovensko (to skutočné) sa pri otváracej schôdzi parlamentu dozvedelo, že Igor Matovič zmenil názov svojho hnutia na Slovensko. To hádam nepotrebuje ďalší komentár.

A späť k Bruselu

Ako už bolo spomínané na začiatku, Róbert Fico mal eminentný záujem na tom, aby bola vláda vymenovaná ešte predtým, ako začne summit. Tento záujem nesúvisel s ničím iným, než s tým, aby mohol splniť jeden zo svojich predvolebných sľubov, a teda viesť „suverénnu zahraničnú politiku“. Tento jeho suverénny postoj bol zrejmý už od začiatku, keď sa neukázal na tradičnom „červenom koberci“, a oblúkom sa tak vyhol novinárom. V tomto suverénnom postoji pokračoval aj po zvyšok summitu, kedy svoje vyhlásenia zdieľal iba cez sociálne siete. Okrem iného odkázal aj to, že pokojne bude Slovensko posielať o 400 miliónov eur viac na dorovnanie európskeho rozpočtu. To však podmienil tým, aby sa tieto peniaze nezneužívali, a aby z nich bol úžitok pre slovákov, napríklad v podobe podieľania sa slovenských firiem na ukrajinskej obnove. V súvislosti s týmto príspevkom padol aj výrok z úvodu o Ukrajine ako o najskorumpovanejšej krajine.

Tu by som rád premostil na český aspekt tejto veci. Ešte pred samotným summitom sa Fico stretol s von der Leyenovou. Médiám svoje stanovisko samozrejme neposkytol, ale stretnutie okomentoval na facebooku týmito slovami: „Informoval som predsedníčku Komisie, že nová slovenská vláda nebude vojensky podporovať Ukrajinu, a že sa sústredíme len na humanitárnu pomoc.“ Tento príspevok si získal srdcia aj našich exkrajanov, ako napríklad Kateřiny Konečnej, ktorá status okomentovala: „Díky za postoj suverénního politika suverénní země!“

No ale teraz chvíľu vážne. Fico sa v Bruseli, samozrejme, stretol aj s Petrom Fialom. Ten umne využil svoju akademickú povahu a v plynulom jazyku diplomacie vyhlásil: „Já se s premiérem Ficem setkám dnes poprvé, předpokládám, že se na jednání Evropské rady potkáme. A uvidíme, jaké budou Slovensko jeho ústy zaujímat postoje.“ Tento diplomatický jazyk prevládal aj v jeho vyjadreniach po stretnutí, s dôrazom na vynikajúce a špeciálne vzťahy Česka so Slovenskom na úrovniach od obchodných až po medziľudské.

Jazyk je tým najdôležitejším nástrojom na prakticky akomkoľvek summite, pretože umenie ho správne použiť nakoniec vyústi v záverečné vyhlásenia, ktoré budú vo vašom záujme. A zatiaľčo Fico kecal do vetra a dosiahol presný opak toho, s čím na summit išiel, česká delegácia doslova formovala podobu záverečného vyhlásenia. Konkrétne čo sa týka situácie v Izraeli. Vyhlásenie malo pôvodne oveľa vágnejšie znenie, tak typické pre európsku diplomaciu. Bola to však česká diplomacia a Fiala, ktorý na summit išiel rovno z Tel Avivu, vďaka ktorej sa do vyhlásenia dostalo jasné a rázne odsúdenie teroristov z Hamasu, odsúdenie taktiky používania ľudských štítov a jasné postavenie sa na stranu Izraela. To je v dnešnej dobe dôležitejšie než kedykoľvek predtým, hlavne keď sa niektorí pomýlení jedinci pokúšajú prirovnávať Izrael a Palestínu k Rusku a Ukrajine.

Róbert Fico sa tak má čo učiť. Nie od Viktora Orbána, ale od Petra Fialy.

---

---