Prvého mája ubehlo presne 20 rokov, odkedy Európska únia zažila svoje doposiaľ najväčšie rozšírenie, okrem iného aj o Slovensko a Česko. Tento moment bol epochálny epilóg za udalosťami z rokov 1989 – 1991, kedy sa konečne rozpadlo impérium zla, Sovietsky zväz. Po dlhých desaťročiach útlaku bolo ublíženým krajinám strednej a východnej Európy ponúknuté, aby sa stali rovnocennými partnermi zvyšku kontinentu, aby sa mohli vrátiť naspäť tam, kam patria – do Európy. Postkomunistické krajiny pochopili, o čo sa tu hrá, o akú historickú príležitosť ide, a patrične sa podľa toho aj správali. S väčšími či menšími úspechmi na ceste k pristúpeniu, všetky krajiny rozumeli priam existenčnej potrebe dostať sa do tohto exkluzívneho klubu.

Inak tomu nebolo ani na Slovensku. Napriek problémom na našej ceste k začleneniu, ktoré narobilo obdobie mečiarizmu, sa nám v roku 2002 nakoniec podarilo dostať do tzv. „Kodaňskej skupiny“, ktorá združovala úspešné kandidátske krajiny pred oficiálnym prijatím. Krajinám tak zostávalo už iba prejsť skúškou referendom. Napriek celkom jasnej vôli väčšiny občanov politici naprieč krajinami nenechali nič na náhodu a spustili kampaň za členstvo v EÚ, ktorá sa niesla naprieč politickým spektrom.

Museli to byť isto veľmi zaujímavé časy, vidieť konsenzus medzi politickými stranami na tak zásadnej otázke. V porovnaní s dnešnou politickou situáciou je priam fascinujúce, že v rámci kampane pred referendom sa do ulíc Bratislavy vybrali bok po boku všetci významní politici tej doby. Okrem premiéra Mikuláša Dzurindu tam boli prítomní napríklad aj exprezident Michal Kováč a Vladimír Mečiar, inak dvaja nezmieriteľní nepriatelia. No napriek širokému a vzácnemu konsenzu tam chýbal už vtedy významný politik, predseda istej ľavicovej opozičnej strany. Róbert Fico sa tohto historického momentu nezúčastnil, namiesto neho boli vyslaní dvaja podpredsedovia Smeru, podľa ktorých v ten deň „nebol Fico zdravotne v poriadku“. To sa občas, bohužiaľ, stáva, aj v takéto historické okamihy. No vzhľadom na vtedajší smerácky slogan: „Do EÚ áno, ale nie s holými zadkami,“ sa skôr dá očakávať, že Ficovi jednoducho tento míľnik príliš neholdoval.

S odstupom času sa jasne ukázalo, že Fico je mentálne ukotvený na východe. Nejde pritom iba o neho, strana Smer sa za svoju históriu stala semenišťom kadejakých blúzniteľov po „starej dobrej“ rusko-komunistickej moci. Fico sa pritom dlhé roky snažil tváriť, že to tak nie je. Ako premiér bol pri vstupe Slovenska do Schengenského priestoru, prijatí Eura a taktiež bol premiérom v čase prvého slovenského predsedníctva v Rade EÚ z roku 2016. Najväčšie „eurohujerstvo“ ale predviedol, keď po tvrdej protimigrantskej rétorike a odmietnutí systému povinných kvót sa v roku 2017 až nepredstaviteľne servilne tlačil do jadra vtedajšieho, na neúspech dopredu odsúdeného, projektu „viacrýchlostnej Európy“.

A možno práve preto to robil. Tento projekt bol jasným symptómom krízy identity, ktorý mal potenciál dezintegrovať a nakoniec rozbiť Európsku úniu na menšie aliancie. To znie priam ako z kremeľských snov, no nie? Každopádne projekt nevyšiel, Fico sa prestal vtierať do priazne Macronovi a po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice o rok neskôr a prvých vyjadreniach o Sorosovi v slovenskej politike bolo jasné, že tejto ficovej tvári je koniec. Jeho oportunizmus narazil na jednoduchý fakt, a to síce, že byť „západným“ politikom je nezlučiteľné s hodnotami, ku ktorým sa prihlásil v čase podania prihlášky do KSČ.

Odvtedy ubehlo už niečo vyše 6 rokov a Fico sa zmenil na klasického autokrata karpatského strihu. Ústredný leitmotív takéhoto politika je otázka stará ako človek sám: Ako získať to, čo chcem, bez toho, aby som musel spolupracovať s inými?

Eurofondy naše každodenné daj nám hneď

Súčasný spor vlády s Európskou úniou sa začal prakticky v deň jej vymenovania, 25. októbra 2023. No už predtým boli jasné indikácie, akým smerom sa bude vzťah Fica IV s Bruselom uberať. Nejde pritom len o niekoľkomesačné Ficove opakovanie Orbánových „talking points“ v predvolebnej kampani. Tým, že sa Smer a Hlas rozhodli pre vytvorenie koalície so SNS, dali finálny argument pre Stranu európskych socialistov, aby pozastavili ich členstvo v strane. Zároveň tak prišli ich europoslanci o frakciu, a teda aj o akýkoľvek vplyv v Európskom parlamente.

Medzi prvé kroky, do ktorých sa nová vláda oprela, patrilo zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP). Zrušenie tohto úradu, zriadeného pre vyšetrovanie tých najzávažnejších zločinov, by bolo celkom jasným zásahom do stavu právneho štátu, o to viac, že k tejto zmene malo dôjsť expresne rýchlo, v priebehu jedného mesiaca. Navyše toto zrušenie sprevádzala novela Trestného zákona, ktorá by prakticky z korupcie urobila lukratívnu biznis stratégiu. Práve táto kombinácia primäla Európsku komisiu, aby v liste adresovanom ministerstvu spravodlivosti dala jasne najavo, že: „… navrhované úpravy slovenského Trestného zákona už nezabezpečia, aby sa za priestupky proti rozpočtu EÚ na Slovensku ukladali účinné, primerané a odrádzajúce trestné sankcie.“ Inak povedané, Európska únia si bude chrániť svoje finančné záujmy, ak by Slovenská vláda pokračovala v navrhovaných zmenách.

V tom čase sa tiež ozvala skupina deviatich slovenských europoslancov, ktorí v liste adresovanom Európskej komisii kritizovali navrhované zmeny a vyzývali ju na zakročenie proti nim. Napriek tomu, že vo svojom liste ani raz nespomínajú eurofondy, nieto ešte ich blokovanie, tento list stál na začiatku vládneho útoku proti nim. Celá Ficova úderka ich začala nazývať vlastizradcami, ktorí ohovárajú Slovensko v zahraničí a úmyselne mu chcú uškodiť tým, že lobujú za zablokovanie eurofondov a peňazí z Plánu obnovy.

K tomu nakoniec nedošlo, avšak je viac menej jasné, že sa k tomu schyľuje. Ako to vieme? Sám Fico o tom hovorí, ako inak svojsky, konšpiračne. Využil na to víťazstvo Petra Pellegriniho v prezidentských voľbách, po ktorých vyhlásil, že „musíme rátať aj s trestom Západu za to, že sme zvolili Petra Pellegriniho a nie Ivana Korčoka. Vôbec by som sa preto nečudoval, keby nám teraz z čisto politických dôvodov a výsledku prezidentských volieb EK skočila na fondy“. Pritom ešte pár dní pred voľbami tvrdil, že s Európskou komisiou vedú „tvrdé“ rozhovory, v ktorých sa snažia jasne obhájiť zrušenie ÚŠP a novelu Trestného zákona (jej podstatná časť je momentálne zablokovaná Ústavným súdom).

Napriek tomu, že sa Fico snažil vyzerať ako tvrdý šéf, ktorý má veci pod kontrolou, realita bude úplne iná. Ako vážne asi budú brať v Komisii predsedu strany, ktorej europoslankyňa (Monika Beňová) sa v pléne Európskeho parlamentu rozkrikuje ako nejaká slaboduchá influencerka v béčkovej reality show? Ficovej dôveryhodnosti určite nepridajú ani jeho komentáre smerom k eurokomisárke Věre Jourovej, ktorá dočasne prebrala portfólio spravodlivosti po jej kolegovi Didierovi Reyndersovi. O tej sa Fico vyjadril, že súčasnú slovenskú vládu nenávidí, respektíve ju miluje ako „koza nôž“. Práve ona prišla na návštevu do Bratislavy skontrolovať, ako pokračuje vláda v zmenách, ktoré by mali zabezpečiť bezproblémové čerpanie eurofondov a Plánu obnovy. Výsledok? Nič moc. Fico sa, samozrejme, nechal počuť, že stretnutie s eurokomisárkou bolo veľmi dobré a že mali veľmi vážny rozhovor, no Jourová to už tak dobre nevidela. Európska komisia bude podľa nej žiadať od Bratislavy ďalšie informácie, hoci slovenská strana pri rokovaniach uviedla, že poskytla odpovede na všetky otázky.

To však nie je všetko. Jourová prišla do Bratislavy v ten istý deň, keď sa zamestnanci Rozhlasu a televízie Slovenska RTVS na protest proti rušeniu televízie obliekli do čierneho. Snaha o ovládnutie verejnoprávneho média je ďalšou krvavou škvrnou z vládneho útoku na demokratický charakter nášho štátu, pričom práve Jourovej pôvodné portfólio má na starosti slobodu médií. Síce ocenila zmeny, ktoré vláda zakomponovala do nového zákona, no situácia médií zostáva naďalej kritická, čo vo svojej každoročnej správe už zaznamenala aj organizácia Reportéri bez hraníc, v ktorej sa Slovensko prepadlo až o 12 priečok. Európska komisia tak zostáva obozretná, bude sledovať situáciu a počká si na finálnu verziu zákona.

To je nakoniec aj kľúčové slovo pri tejto téme. V tomto prípade musíme slovo obozretnosť chápať ako diplomatický terminus technicus. Európskej komisii je totižto jasné, že Fico IV je absolútne nedôveryhodný partner. Všetky jeho kroky smerujú k presnému opaku hodnôt, ktoré vyznáva Európska únia a ktoré ju robia jedným z najlepších miest na život na svete. Prakticky krok po kroku sleduje know-how Viktora Orbána, pričom v parlamente je už aj nový zákon o mimovládnych organizáciách z dielne SNS, ktorý je dokonca ešte prísnejší ako v Maďarsku. Je tak prakticky nezvratné, že skôr či neskôr Komisia nakoniec zastaví Slovensku vyplácanie eurofondov a časti sumy z Plánu obnovy. Nemôže si predsa dovoliť, aby sa z maďarského precedensu stal stredoeurópsky štandard.

 

---

---